Ak prekoná svoje slabé stránky, môže sa stať jedným z najefektívnejších nástrojov riešenia top problému dnešnej Európy
Jedna z najčastejšie spomínaných výhrad v rámci súčasnej utečeneckej krízy je argument o ekonomických dôvodoch príchodu tisícok utečencov na územie Európy. Zdá sa, že Fínsko našlo recept ako jednoducho, ľahko a humánne odhaliť, či je tomu naozaj tak. Má to však svoje úskalia.
Ako sa ukazuje, najefektívnejšie rozhodnutia môžu byť tie najjednoduchšie. Stačí zaviesť systém finančného príspevku pre tých, ktorí sa dobrovoľne rozhodnú vrátiť do vlasti, pričom nárok na peniaze získajú aj tí ktorí žiadosť o azyl stiahnu sami a hneď je ďaleko jasnejšie, kto to s bojom o život v krajine pôvodu myslel ako vážne. Ak k tomu pridáte preplatenie nákladov na cestu domov, pomoc s prípravou dokladov a nehostinnú fínsku klímu, tak máte o úspech v tejto veci postarané. To dokazuje dvesto žiadostí, ktoré obdržal fínsky imigračný úrad len minulý týždeň a fakt, že mnohí svoje žiadosti o azyl vo Fínsku ani nepodali.
Určite nie je len mojim dojmom, že tento systém je ďaleko humánnejší, ako plošné znižovanie príspevkov pre všetkých, s ktorým aktuálne prichádza napr. Dánsko.
Iste nič nie je dokonalé a aj tento model má svoje slabé stránky. Na prvý pohľad totiž môže pôsobiť ako uplácanie v duchu „dáme Ti peniaze a choď“, čo môže časť európskej verejnosti vnímať veľmi citlivo. O to zvlášť ak si ho dá konfrontácie s nedostatočnou finančnou gramotnosťou utečencov, podobnej s problémom úžerníctva v slovenských rómskych osadách, či výrokmi nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. Tá najprv všetkých do Nemecka pozve, potom zatvorí hranice a nakoniec by prikývla platiť za to, aby prijatie nepozvali, za čo by si zaslúžila, aby dominantnú finančnú ťarchu znášala práve jej administratíva. Ďalším problémom je neintegrovaná a nedostatočne koordinovaná azylová a migračná politika európskych krajín, obzvlášť v krízových časoch. Tá totiž spôsobuje, že si časť migrantov nezvolí cestu domov, ale len do najbližšej európskej krajiny, ktorá sa im zdá byť z hľadiska ekonomických, ale aj iných benefitov prijateľnejšia. V tomto prípade ide o Švédsko.
Riešením je teda spoločný európsky mechanizmus s dvoma zárukami. Aby tí migranti, ktorí zoberú peniaze nielenže nezostali v ktorejkoľvek krajine EÚ ilegálne, ale nemali ani možnosť presunúť sa do inej krajiny EÚ, či vrátiť sa po pár dňoch, týždňoch, či mesiacoch opäť na skusy (pokiaľ sa samozrejme vážne nezhorší situácia v jeho domovskej krajine). To sa dá zabezpečiť, len dôslednou evidenciou založenou na biometrických dátach. Tie si krajiny budú dôslednejšie zdieľať medzi sebou a doplnia ho o nemilosrdný systém okamžitej deportácie špekulantov. V neposlednom rade si celý proces bude vyžadovať trpezlivé vysvetľovanie. V ňom bude potrebné dokázať, prečo je stále lacnejšie dávať národné a európske peniaze migrantom hneď a reálne za nič, ako ich nechať podstúpiť dlhoročný azylový proces s neistým výsledkom ich integrácie do väčšinovej spoločnosti. A tiež, že je to stále efektívnejší spôsob ako na to, oproti avizovaným európskym miliardovým investíciám do projektov s neistým výsledkom, s akými prišiel nedávny samit EÚ.
Nečaká nás jednoduchá cesta, pokiaľ si k piatim základným nástrojom riešenia migračnej krízy priberieme aj tento systém. Krajiny, ktoré by sa nepridajú, však pôjdu sami proti sebe. Podobne ako to bude v prípade Švédska, pokiaľ sa aktuálnej situácii vo Fínsku a Dánsku ihneď neprispôsobí. Aj preto vidím tento systém ďaleko perspektívnejší ako nezmyselné a nasilu prijaté kvóty, ktoré situáciu nielenže neriešia, ale pravdepodobne ešte zhoršia.
