Brexitový pat prelomí len dôvera

Desiatky tisíc našich občanov aj stovky našich podnikateľov v napätí čakajú, ako to nakoniec s usporiadaním budúcich vzťahov EU – UK dopadne.

Zatiaľ pre nich nemáme dobré správy. Dokonca, podľa signálov z Londýna, by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že Briti už nad rokovaniami zlomili palicu. „Rozhovory sa fakticky skončili, ak Európska únia zásadne nezmení svoj postoj,“ odkázal do Bruselu hovorca britského premiéra Borisa Johnsona. Bolo to krátko po skončení zasadnutia Európskej rady, na ktorom lídri dvadsiatich siedmich členských štátov Únie potvrdili svoju jednotnú pozíciu a vyjadrili podporu hlavnému vyjednávačovi EÚ pre brexit Michelovi Barnierovi.

Nádej však umiera posledná a hoc do konca tzv. prechodného obdobia zostáva desať týždňov, nesmieme to vzdať, až kým neumrie úplne. Nad oboma brehmi Lamanšského prielivu totiž visí Damoklov meč v podobe hrozby návratu ciel a ďalších obchodných bariér s ničivým vplyvom na naše ekonomiky, ktoré už beztak oslabila koronakríza. Mnohí sa pýtajú, ako sme sa do tejto šlamastiky vlastne mohli dostať a najmä ako z nej von?

Na prvú otázku je jednoduchá odpoveď. Ani počas leta nedošlo v rokovaniach o tzv. budúcom usporiadaní vzťahov k výraznejšiemu posunu a nezhody v najcitlivejších oblastiach – podmienkach rybolovu či pravidlách spravodlivej hospodárskej súťaže – pretrvávajú. Aby toho nebolo málo, začiatkom jesene situáciu ešte viac skomplikoval a vzájomnú dôveru ešte viac narušil návrh britského zákona o vnútornom trhu. Ten nielenže protirečí časti už schválenej „rozvodovej“ dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ, ale tiež podkopáva udržanie mieru na írskom ostrove, kam sa za žiadnych okolností nesmie vrátiť tvrdá hranica.

Vieme, ako z toho von. Kým platí, že vláda v Londýne má skutočný záujem dohodnúť sa, my v EÚ musíme rokovať do posledného dychu. Začať musíme okamžitým obnovením vzájomnej dôvery a skončiť s obviňovaním, kto je za súčasný stav zodpovedný. V tomto prípade stojí za to urobiť za nepríjemnými okolnosťami posledných týždňov hrubú čiaru, zhrnúť, čo sme už dosiahli a jasne pomenovať, čo nás ešte len čaká.

Takýto signál od „väčšieho brata“ tomu odchádzajúcemu, o tom, že nechceme pretrhnúť väzby a úprimne si prajeme dobrú dohodu, je našou poslednou nádejou, ktorá zároveň posunie pomyselnú zodpovednosť na druhú stranu Lamanšské prielivu. Samozrejme, musí to byť spravodlivá dohoda, z ktorej môžu profitovať obe strany. Stojí to za to! V opačnom prípade na bolestivý „tvrdý“ brexit doplatíme všetci.