Návrat do čias pred pandémiou už nestačí, potrebujeme „nový normál“. Koronakríza preto nie je iba výzvou, ale aj príležitosťou, ktorú treba využiť, píše v komentári štátny tajomník rezortu diplomacie MARTIN KLUS (SaS).

Pravú hodnotu čohokoľvek vzácneho v našich životoch si často uvedomíme až vtedy, keď o to, hoci len dočasne, prídeme. Chvíle strávené s blízkymi, zdravie a pohodlie, istota stabilného príjmu, ale aj voľnosť cestovania za prácou, štúdiom či oddychom. To všetko, a ešte oveľa viac, nám vlani vzala pandémia koronavírusu. Samozrejmé sa zrazu stalo pominuteľným a vzácnym. Lenže prepadnúť beznádeji a skepse by nič nevyriešilo. Mimoriadne udalosti si vyžadujú mimoriadne nasadenie, čo som si naplno uvedomil najmä po nástupe do funkcie štátneho tajomníka MZVaEZ SR.

V mene rezortu, dlhodobo sa pýšiaceho vysokou odbornosťou a schopnosťou promptne reagovať aj na krízové situácie, som doslova pár minút od príchodu prevzal zodpovednosť za akútnu pomoc tisíckam občanov uviaznutých v zahraničí a rýchle riešenie problémov spojených s uzatváraním hraníc. Výziev, ktoré pred nami stáli, však bolo oveľa viac.

Čomu sme čelili v prvých dňoch pandémie

Služba verejnosti by mala byť „alfa a omega“ práce každého zodpovedného politika, ale aj štátneho úradníka. Jednotlivým „príbehom“ novej reality našich občanov sme preto venovali nielen všetky zasadnutia v gescii rezortu diplomacie, ale aj maratóny rokovaní konzília odborníkov, pandemickej komisie, ústredného krízového štábu či samotnej vlády SR. V dôsledku vypuknutia pandémie sme dostávali tisícky individuálnych žiadostí od ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi aj v tom najvzdialenejšom kúte sveta. Otvorená Európa bez hraníc, na ktorú sme si zvykli a ktorá je naším prirodzeným životným priestorom a domovom, sa prakticky zo dňa na deň zatvorila. Dňom i nocou sme preto monitorovali situáciu za hranicami, aktívne komunikovali s okolitými štátmi a o všetko podstatnom následne informovali občanov.

Pravdaže, keď sme spolu s ostatnými krajinami čelili bezprecedentnej situácii, urobili sme aj chyby. No výsledkom tímovej práce, či už v ústredí rezortu alebo na zastupiteľských úradoch SR vo svete, boli dobre zvládnuté repatriácie. Celkovo sa aj s našim prispením vrátilo domov na Slovensko takmer sedemtisíc ľudí z vyše sto krajín sveta. Pomohli sme však zároveň aj stovkám občanov iných krajín. V tejto existenčnej skúške rezort diplomacie obstál. Adaptovali sme sa na krízový režim a plnili svoju prvoradú úlohu, ktorou je pomoc občanom.

a „malé veľké“ úspechy považujem aj schválenie rôznych praktických výnimiek či vylepšení pre cestujúcu verejnosť z našej “kuchyne”, majúc pritom na zreteli bezpečnosť a ochranu verejného zdravia. Takto sa nám krok za krokom darilo odstraňovať rôzne byrokratické prekážky, ktoré zbytočne komplikovali už aj tak dosť sťažený denný režim študentov, pendlerov či cezhraničných pracovníkov. Málokto vie, ale v zásade ako prví sme otvorili aj myšlienku tzv. covid pasov, o ktorých sa dnes už čulo diskutuje nielen v Európe, ale aj vo svete. Alebo návraty domov bez potreby negatívneho testu pre tých, ktorí už ochorenie COVID-19 prekonali, sme v rámci konzília navrhli už pred dvomi mesiacmi a máme túto možnosť pre občanov ako široko ďaleko jediní.

Otvorenosť aj reštart susedských vzťahov

Bezprostredná komunikácia s občanmi, či už priama alebo cez masové médiá, bola vždy v mojej politickej DNA a sprevádza ma aj počas pôsobenia na rezorte diplomacie. Tento kontakt považujem za kľúčový z pohľadu otvorenosti, ale aj zrozumiteľnosti realizácie kompetencií, ktoré máme na starosti. Na druhej strane, práve táto komunikácia nám vytvára perfektnú príležitosť na spätnú väzbu od občanov, ale aj priestor na zaujímavé podnety z „bežného života“, ktoré nás posúvajú dopredu.

Pravdou je, že prvá vlna pandémie nás zastihla nepripravených, no počas druhej vlny už bola spolupráca medzi krajinami v mnohom efektívnejšia. Koordináciu sme budovali s tromi hlavnými cieľmi. Chceli sme čo najviac zladiť množstvo rozličných pravidiel, zabrániť zbytočnému zatváraniu hraníc a zachovať právo občanov pohybovať sa po EÚ, na rozdiel od prvej vlny. Osobné stretnutia diplomatov a rokovania zahraničnopolitických lídrov v čase pandémie nahradili videokonferencie, telefonáty a tisíce e-mailových správ, no našej zahraničnej politike sa podarilo etablovať aj v nových pracovných podmienkach.

Z hľadiska susedskej spolupráce by sme dokonca mohli hovoriť o „druhom dychu“, ktorý sme s príchodom pandémie COVID-19 chytili. Solidaritu sme ukázali nielen pri návratoch slovenských občanov uviaznutých v zahraničí, ale aj v otázke zachovania mobility cezhraničných pracovníkov či koordinácie ďalších výnimiek. Svoj potenciál ukázal popri Vyšehradskej štvorke (V4) aj Slavkovský formát (S3), inšpirácie sme však hľadali aj v Dánsku či Estónsku a nebáli sme sa ísť ešte ďalej. O efektívnych postupoch v boji proti pandémii sme diskutovali aj s partnermi z Austrálie, Japonska či Singapuru.

Na celoeurópskej úrovni sme sa dokázali dohodnúť na vzájomnom uznávaní testov, zorganizovali spoločný nákup aj distribúciu vakcín a zjednotili tzv. pandemické semafory. Tieto príklady úspešnej koordinácie v rámci Únie vnímam ako dobrú odpoveď pre skeptikov, ktorí tvrdia, že EÚ pre občanov nič nerobí. Slovenská republika preto od začiatku podporovala koordinovaný postup členských krajín EÚ, výmenu epidemiologických dát aj zdieľanie „best practice“ v boji proti šíreniu koronavírusu.

Štyri dni a štyri noci pre budúcnosť EÚ

Boli však aj chvíle, keď nestačilo spojiť sa online a rokovať cez videohovor. Niektoré rozhodnutia si vyžadovali osobné stretnutie lídrov a takým bolo aj júlové zasadnutie Európskej rady, ktoré sa zapíše do dejín ako štvordňový maratón náročných rokovaní. Bol to samit o skutočných vyjednávaniach, popri ktorých bolo treba reagovať na kompromisné návrhy aj neustále zmeny v číslach, všetko nonstop prepočítavať a strážiť naše pozície. Výsledok tohto úsilia v podobe kompromisnej dohody na Viacročnom finančnom rámci EÚ na roky 2021-2027 a naň naviazanom pláne obnovy, známom ako Nástroj EÚ pre budúce generácie, však možno považovať za významný signál pre obyvateľov Únie, že aj v zložitých časoch sa vedia členské štáty spojiť a konať.

Slovensku v tejto súvislosti záležalo, okrem iného, aj na silnej úlohe tradičných politík, ktoré si udržali pevný podiel na rozpočte. Z Bruselu sme domov priviezli dohodu, na ktorej výrazne viac získavame ako strácame. Aj v tejto skúške teda náš rezort obstál. V záujme zachovania konkurencieschopnosti EÚ teraz musíme náš spoločný trh posilniť, a to najmä v digitálnej a klimatickej oblasti. Klimatická kríza nám vlani spolu s pandémiou koronavírusu pripomenuli, aké dôležité je pripraviť pre ďalšie generácie „nový normál“.

Nemôže nám byť jedno, v akom stave odovzdáme planétu našim deťom či vnúčatám. Z tohto dôvodu vítame ambicióznu dohodu na znížení emisií skleníkových plynov v EÚ a sme pripravení krok za krokom dosahovať tento cieľ. Obnova Európy však musí ísť ruka v ruke s rešpektom k právnemu štátu a liberálnej demokracii. V rámci EÚ nás spájajú aj hodnoty, čo Slovensko neraz potvrdilo aj pri rokovaniach v Bruseli.

A nezabúdajme, že jednota EÚ zohrala kľúčovú rolu aj v „pobrexitových“ rokovaniach medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom. Na sklonku roka 2020, tesne pred koncom tzv. prechodného obdobia, sa vyjednávačom podarilo dosiahnuť dohodu o budúcich, najmä ekonomických vzťahoch. Zaručuje obchodovanie bez ciel či kvót, čo považujem za rozumný základ nášho nového partnerstva. Sociálne práva a sociálne zabezpečenie našich občanov, ako aj záruky rovného zaobchádzania pre slovenských podnikateľov, najmä v oblasti automobilového priemyslu, boli pre nás prioritou. Predišli sme chaosu na oboch brehoch Lamanšského prielivu, zmiernili následky brexitu a udržali mier na Írskom ostrove. A to vôbec nie je málo.

„Infodémia“ sa nebezpečenstvom vyrovná vírusu

Už v roku 2021 máme príležitosť posunúť našu krajinu bližšie k zelenšej, modernejšej a inovatívnejšej budúcnosti, no aby sme tieto plány naozaj zrealizovali, budeme v prvom rade potrebovať širokú podporu verejnosti. Inými slovami, môžeme mať tie najlepšie vakcíny na svete a do detailu rozpracované reformy, no ak sa nám nepodarí získať dôveru občanov, naše úsilie bude zbytočné. Vlaňajšok bol rokom, keď dezinformačné kampane rôznych štátnych či neštátnych aktérov využili kritické časy pandémie COVID-19 a nabrali na nebývalej sile.

Čelíme škodlivej „infodémii“, šíreniu konšpirácii a nepravdivých informácií, nielen o ochorení COVID-19 či očkovaní. Hoaxy pritom podkopávajú dôveru spoločnosti v autority, vládu či štát a súčasne sa nás, členský štát EÚ a NATO, pokúšajú „uniesť“ z nášho existenčne dôležitého prostredia, ktorým sú euroatlantické štruktúry.

Rezort diplomacie SR, tradične vnímaný ako jeden z lídrov v posilňovaní ochrany pred týmito škodlivými javmi, vlani zaradil vyššiu rýchlosť aj v oblasti strategickej komunikácie. Svedčia o tom aj početné mediálne aktivity šéfa rezortu, ministra Ivana Korčoka, štátnej tajomníčky Ingrid Brockovej, ale aj niektorých ďalších kolegýň a kolegov. Vymysleli sme tiež nový diskusný formát zo zákulisia tvorby našej zahraničnej politiky a diplomacie s názvom HlbokáOnline. Sme aktívnejší na sociálnych sieťach a neraz priamo konfrontujeme šíriteľov bludov.

A tu sa už dostávam aj k menovaniu výziev, ktoré nás neminú ani v roku 2021. Mnohé z falošných správ sa totiž šíria práve populárnymi sociálnymi médiami a faktom je, že fenomén dezinformačných kampaní je čoraz vypuklejší práve v krajinách strednej Európy. Sociálne siete by preto mali prijať väčšiu zodpovednosť a oveľa aktívnejšie sa podieľať na odhaľovaní násilného, klamlivého, či zavádzajúceho obsahu.

Na ťahu je verejnosť, slovo má občan

Koronavírus nezmizol, no rok 2020 nás toho veľa naučil. Som si istý, že hlavnou výzvou v roku 2021 bude práve zúročenie týchto skúseností efektívnym spôsobom. Žiadna krajina sa z pandémie nespamätá sama. Ak chcú štáty EÚ, vrátane Slovenska, v najbližších mesiacoch potvrdiť svoju schopnosť chrániť občanov a odolávať hrozbám, nesmú zabúdať, že medzinárodná solidarita a spolupráca sú tou najlepšou odpoveďou na krízu. Prioritou zostáva nepochybne ochrana verejného zdravia a očkovacia stratégia. To, čo bolo vlani iba nádejou, sa v roku 2021 musí stať realitou.

Popritom by sme si mali jasnejšie zadefinovať pravidlá hry, ktorými sa chceme v budúcnosti riadiť. Reformu EÚ nemôžu politici nadiktovať od stola. O tom, v akej európskej rodine chceme ďalšie roky žiť, rozhodnú občania. A práve to by mala byť misia Konferencie o budúcnosti Európy. Len vďaka otvorenému celoeurópskemu dialógu detailnejšie odkryjeme názory verejnosti na to, akú Európsku úniu naozaj chcú, aké silné by podľa nich mali byť úniové inštitúcie chcú a čo od svojich reprezentantov v Bruseli očakávajú.

Musíme sa tiež vyhnúť konceptom, ktoré už raz v minulosti zlyhali, čo platí najmä o niektorých migračných konceptoch. Stojíme pred rozhodnutím, ako vytvoriť pravidlá pre efektívny a spravodlivý migračný systém v EÚ. A nesmieme zabúdať ani na región západného Balkánu, či pre nás kriticky dôležité Východné partnerstvo. Ak nebude v našom susedstve, či už na juh alebo na východ, prítomná EÚ, priestor zaplnia iní geopolitickí hráči, ktorí môžu mať celkom rozdielne plány ako spolupracujúcu, demokratickú a slobodnú Európu.

Koronakríza je príležitosťou zamyslieť sa nad tým, čo chceme zmeniť. Práve teraz máme jedinečnú šancu ukázať občanom, že spolu to zvládneme. Pretože len spolu sme silnejší.

 

ZDROJ: https://euractiv.sk/section/buducnost-eu/opinion/o-pouceniach-z-koronakrizy-a-vyzvach-pre-slovensko-v-unii/