Je dnešné výročie dôvodom na oslavy, alebo skôr úvahy o komplexnej zmene základného zákona štátu?

 Už samotné obdobie, v ktorom sa prijímal náš jubilujúci základný zákon štátu, poznačené rozpadom federácie, privatizáciou podľa zvláštnych pravidiel a nastupujúcimi prejavmi vládneho autoritarizmu, je pre časť spoločnosti dobrým dôvodom na to, aby dnešný sviatočný deň chápali len ako ďalší z radu tých kedy nemusia ísť do práce. Iná časť spoločnosti môže ako dôvod na rovnaký prístup vidieť napr. už jej samotnú preambulu, ktorá z nepochopiteľných dôvodov zoraďuje občanov Slovenskej republiky do dvoch kategórií, či napr. čl. 5 ods. 2, ktorý predpokladá, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo proti jeho vôli a aj napriek tomu máme dnes na Slovensku legislatívu nižšej právnej sily, ktorá toto ustanovenie flagrantne porušuje.

Vzhľadom na postavenie politických strán, politických elít, médií, súdov, či rôznych podnikateľov a najnovšie finančných skupín v našej spoločnosti za posledných dvadsať rokov, je možné s vysokou dávkou sarkazmu brať aj jej ďalšie kľúčové ustanovenie: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“ (čl. 2 ods. 1). Udalosti posledných mesiacov, kedy sa do úradu nemôže dostať zvolený generálny prokurátor a kedy Ústavný súd, súdy nižšej inštancie, či generálna prokuratúra a polícia konajú v rôznych kauzách za dve desiatky rokov s celkom rôznou intenzitou tiež naznačujú, kde by bolo potrebné urobiť významné a dôležité zmeny v znení súčasnej ústavy. Akokoľvek, za kľúčové sa mi javia nevyhnutné zmeny v dvoch základných oblastiach – voľby a referendum, ktoré môžu relatívne rýchlo a účinne zmeniť súčasný charakter štátu. A som presvedčený o tom, že pozitívne.

  • „Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky“ (čl. 72)
  • „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi“ (čl. 73 ods. 2).
  • „Podrobnosti o voľbách poslancov ustanoví zákon“ (čl. 74 ods. 3)
  • „Referendum vyhlasuje prezident Slovenskej republiky, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov alebo ak sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky, a to do 30 dní od prijatia petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky“ (čl. 95 ods. 1)
  • „Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda“ (čl. 98 ods. 1)

Práve týchto 5 článkov a na ne nadväzujúce ďalšie, sú podľa môjho názoru jeden z pádnych dôvodov, prečo je naša spoločnosť po dvadsiatich rokoch platnosti ústavy v stave, ktorý sme si pred jej prijatím asi len málokto pripúšťali. V prípade toho druhého najmä preto, lebo v praxi nikdy nefungoval a pri súčasnom volebnom systéme ani fungovať nebude. A v prípade tých ďalších preto, lebo sa výraznou mierou zaslúžili o súčasný stav demokracie, ktorú po 23 rokoch opäť charakterizuje vláda jednej strany a ktorá v zmysle vlády väčšiny vlastne ani demokraciou nie je a cynik by ju mohol označiť za „tyraniu“ menšiny.

Ak totiž po voľbách v marci 2012 víťazná politická strana, so ziskom 44, 41 % platných hlasov, čo predstavuje 25, 82 % všetkých oprávnených voličov, získa vďaka zlému volebnému systému pohodlnú väčšinu 83 (55, 33 %) mandátov, tak asi s našou demokratickou ústavou a na ňu (ne)nadväzujúcimi zákonmi nie je niečo v poriadku. Naopak až 19, 32 % platných hlasov v týchto voľbách prepadlo, čo znamená že záujmy až takmer pätiny voličov, ktorí sa na voľbách zúčastnili sú vďaka zlému volebnému systému jednoducho ignorované. Z toho istého dôvodu navyše mandát poslanca nezískal kandidát z takmer 30 tisíc preferenčnými  hlasmi, avšak iný uchádzač o mandát na straníckej kandidátke úspešnej politickej strany z menej ako 700 preferenčnými hlasmi úspešne zložil sľub poslanca NR SR. Tým získava práva a povinnosti totožné s poslancom so 762 tisíc preferenčnými hlasmi, čím sa absurdnosť celého nášho volebného systému ešte umocňuje.

Bude pritom zaujímavé sledovať ako sa on i mnohí ďalší v podobnej situácii zhostia svojej politickej budúcnosti, ktorá v podobných prípadoch v minulosti pripomínala skôr dobre honorovaný hlasovací stroj ako poslanca, ktorého predpokladá vyššie zmienený čl. 73 ods. 2 našej ústavy. Viacerí z nich sa už navyše aktívne prejavili, kedy návrh na zmenu čl. 98 ods. 1 zmietli zo stola, nakoľko predstava, že by v našich končinách mohli mať konečné slovo pri tvorbe zákonov prostredníctvom funkčného referenda konečne občania a nie oni so svojimi kolegami, je pre nich ale aj ich straníckych šéfov a sponzorov určite nepredstaviteľná.

A aby tomu nebolo dosť, i samotný mechanizmus prijatia novej ústavy resp. zmeny ústavy, ako na to veľmi trefne poukazuje ústavný právnik Radoslav Procházka, vykazuje diplomaticky povedané absurdné črty.  Aj preto je najvyšší čas začať diskutovať o jej komplexnej zmene, či dokonca o prijatí novej ústavy, ako to síce vágne ale predsa naznačuje aj predsedníčka Ústavného súdu SR Ivetta Macejková. Prečo tomu tak nie je a v tomto volebnom období vysoko pravdepodobne ani nebude si asi každý z nás domyslí sám. Tak ako si kapre nevypustia vlastný rybník, tak si ani tí, ktorým súčasný stav viac ako vyhovuje a ktorí vlastnia pomyselné „kľúče od miešačky“, podobné zmeny v najbližšom čase rozhodne nepripúšťajú. Je to teda opäť na nás občanoch, aby sme sa o to každý podľa svojich možností aktívne pokúsili.