Pripravovaný zákon o premávke na pozemných komunikáciách sa po novele Zákonníka práce a Vysokoškolskom zákone zdá byť ďalším, ktorý možno vzhľadom na jeho predpokladané dôsledky nazvať „zákonom roka“.

Ako to však už na Slovensku chodí, proces jeho navrhovania mal zase raz prazvláštnu podobu, absolútne nereflektujúcu charakter takéhoto zákona, či krajiny (údajne pluralitnej demokracie, či dokonca občianskej spoločnosti), na základe ktorej si od niektorých žurnalistov vyslúžil titul „štátne tajomstvo“. Nakoniec, však predsa len niečo z tohto „tajomstva“ uzrelo svetlo verejného sveta a teda už vieme, že sa od januára 2008 môžeme tešiť napr. na – zákaz fajčiť, telefonovať, jesť, piť za volantom, zákaz vlastného antiradaru v aute, celoročné svietenie, vyššie pokuty (ktoré by sa mali vyšplhať až na 200-tisíc korún), či na zníženie rýchlosti v obci zo 60 na 50 km/h.

Zámerne som tentoraz nepoužil úvodzovky pri slove tešiť sa, nakoľko si naozaj myslím, že mnohé z predložených obmedzení a opatrení upravujúcich premávku na pozemných komunikáciách sú nevyhnutne potrebné a u viacerých z nich platí, že „už včera bolo neskoro“.

Slovensko sa totiž dlhodobo umiestňuje medzi najnebezpečnejšími krajinami EÚ z tohto pohľadu a aktuálne ôsme miesto možno považovať za ešte „veľmi optimistické“ oproti reálnej situácii.

Skúsenosti z krajín s podstatne bezpečnejšou premávkou na pozemných komunikáciách, nás presviedčajú, že otázka celoročného svietenia či antiradaru, by dnes už otázkou v podstate ani nemali byť (v tejto súvislosti by stálo za zváženie aj postavenie informovania o pozíciách policajných hliadok známe zo všetkých, dokonca aj verejnoprávnych médií, mimo zákon)…

Iným problémom je však zníženie, resp. ponechanie maximálnej rýchlosti na rôznych typoch komunikácií tak, ako ho predpokladá pripravovaný zákon. Iste 50-tka v obci je vzhľadom na objektívne bezpečnostné skutočnosti dobrým nápadom, všetci však poznáme miesta v našich mestách a obciach, kde je už aj len 60-tka absolútne nezmyselnou a komunikácia by zniesla minimálne 80-tku. A práve tieto cestné komunikácie sú obľúbeným miestom „strážcov zákona“ a preto je dôležité, aby všetky kompetentné inštitúcie dôsledne zvážili minimálne rýchlosti vo svojej kompetencii a umožnili tým predovšetkým zvýšenie priepustnosti komunikácií na vybraných miestach. Rovnakým metrom môžeme merať aj predpokladané ponechanie maximálnej rýchlosti 130 km/h na diaľniciach a rýchlostných komunikáciách. Pri dnešnej kvalite automobilov, ale aj diaľnic či rýchlostných ciest, je táto rýchlosť už takmer archaickou a za zváženie by určite stál napr. nemecký model, ktorý predpokladá výraznejšie obmedzenie rýchlosti naozaj len na miestach, kde je to nevyhnutné.

Najväčšou „achillovov“ pätou bezpečnosti na našich komunikáciách však nie je ani tak charakter či kvalita predpisov, ktoré túto oblasť upravujú, ale predovšetkým ich dodržiavanie.

S tým súvisí aj najväčší nedostatok predpokladaného zákona, ktorý túto problematiku nerieši dostatočne komplexne, ale opäť ide len „po povrchu“ smerom k väčším represiám.

Dnešný mechanizmus udeľovania pokút má totiž viacero zásadných nedostatkov. V prvom rade, pokiaľ došlo k porušeniu predpisov, by nemala existovať možnosť, ale povinnosť udeliť pokutu a to presne podľa sadzobníka (napr. nezastal na prechode – 1000 Sk, prekročil rýchlosť v obci o 10 km/h – 1000 Sk, o 20 km/h – 2000 Sk a pod.), čím by sa zásadne obmedzila subjektívnosť a korupcia tých, ktorí tieto pokuty udeľujú, dobre známa z našich ciest. S tým súvisí aj ďalšia nevyhnutnosť, a to čo najrýchlejšie prejsť k výhradne elektronickému resp. bezhotovostnému vyberaniu pokút a podstatnému zvýšeniu efektívnosti ich vymáhania. A hoci o problematike kontrahovania (kontraktácie) bude ešte v rámci mojich blogov určite reč, nie je možné v tejto súvislosti nespomenúť ešte jednu z možností, ktorá by pravdepodobne vniesla malú „revolúciu“ do súčasného (ne)systému zabezpečovania bezpečnosti na cestných komunikáciách. Prečo by napríklad meranie rýchlosti, zastavenie na červenej, či na prechode a následné vyberanie (napr. aj za asistencie polície), či vymáhanie pokuty, nemohol na základe kontraktu zabezpečovať súkromný sektor, ktorý by z takto vybraných príjmov odviedol priamo do štátneho rozpočtu napr. 50%? Takýto systém, by takmer určite:

  • zásadne zvýšil efektívnosť celého systému represie
  • znížil náklady štátu či samosprávy na nevyhnutné najmodernejšie technické pomôcky v tejto oblasti (radary, kamerové systémy a pod.),
  • odbúral viazanie na iných miestach tak nevyhnutných ľudských zdrojov polície,
  • znížil možnosti korupcie v tejto oblasti,
  • v neposlednom rade zvýšil bezpečnosť na našich pozemných komunikáciách, o ktorú by nám všetkým malo ísť v prvom rade

Mám však pomerne vážnu obavu, či je takýto návrh pri súčasnej ideologickej obmedzenosti vlády SR priechodný (vezmime si príklad „boja“ voči zahraničným investorom a súkromnému kapitálu vôbec v oblasti leteckej či železničnej dopravy, dôchodkovým správcovským spoločnostiam, či súkromným zdravotným poisťovniam), a preto ak by minister Kaliňák, ako netypický reprezentant (údajne) ľavicovej strany, navrhol hoci aj obdobné opatrenia, ktoré by podstatne komplexnejšie riešili túto problematiku, tak zostanem príjemne prekvapený.