Alebo prečo sú „Eurovoľby“ pre väčšinu strán dôležitejšie ako tie prezidentské

Posledný prieskum preferencií spoločnosti Median SK opäť poukázal[1] na dlhodobejší trend, kedy strana SaS tesne neprekročila 5 % hranicu na vstup do parlamentu. Po štiepení strany z pred pár mesiacov, to je nakoniec stav, ktorý sa dal očakávať. Dokonca pre viacerých analytikov či občanov sú aj súčasné čísla skôr prekvapením, keďže nad niekdajšou druhou najsilnejšou stranou súčasnej opozície už dávno urobili svoj krížik.

Osobne sa domnievam, že to bolo predčasné a svedčí o tom hneď niekoľko dôvodov. Jesenné župné voľby[2], v ktorých strana uspela výrazne lepšie ako v roku 2009[3] (pre objektívnosť treba dodať, že takmer výhradne v Bratislavskom kraji) ukázali, že občania stranícku značku po fiasku vo voľbách do NR SR v roku 2012[4] a ani po štiepení v roku 2013[5] celkom do koša nezahodili, naopak. Diskutabilnejšou sa stáva otázka vhodnosti postavenia vlastného kandidáta na prezidenta[6]. Na jednej strane sa možno domnievať, že zviditeľňovanie značky takýmto spôsobom jej pri súčasnej rozštiepenosti občianskych a stredopravých kandidátov, rozhodne nemôže uškodiť. Na druhej strane však musia počítať s výhradami o štiepení pravice či prípadnom posmechu ak jej kandidát získa menej percent ako sú súčasné preferencie strany.

Celkom inou kapitolou sú však voľby do Európskeho parlamentu. Tie sa z pohľadu SaS ukazujú ako najdôležitejšia skúška od parlamentných volieb v roku 2010[7]. Ako také sú totiž omnoho relevantnejším obrazom skutočných nálad súčasných voličov (a to aj napriek nízkej účasti), ako akýkoľvek prieskum. V praxi teda budú znamenať buď reštart strany, či dokonca jej výrazné posilnenie medzi súčasnými parlamentnými stranami, alebo naopak začiatok jej zániku.

Fakt, že sa strana dlhodobo ukazuje ako jediná, ktorá akcentuje tzv. európske témy (nakoniec pre jednu z nich neváhala v októbri 2011 nevysloviť vlastnej premiérke dôveru[8]), navyše robí to zrozumiteľným a pre pomerne značnú časť obyvateľstva politicky populárnym spôsobom[9], zatiaľ svedčí o prvej alternatíve. To, či sa táto naplní, však bude záležať aj od faktu, koho a na aké miesto strana umiestni na svoju kandidátku a ako sa jej bude dariť robiť kampaň v porovnaní s ostatnými kandidujúcimi stranami. Obzvlášť tými, ktoré sa uchádzajú o podobne mysliaceho voliča.

Keďže predpokladám, že sú si lídri strany na čele s predsedom dobre vedomí faktov vyššie a prezidentská kampaň je pre nich z viacerých dôvodov sekundárna, tak očakávam že ako svojho času majstri politického marketingu na túto kartu stavia všetko. Domnievam sa, že aby zvýšili svoje šance na dobrý výsledok, bude súčasťou kandidátky dokonca samotný predseda Richard Sulík, no zrejme nebude jej lídrom, keďže ako líder bol už avizovaný Ján Oravec. Urobí tak najmä preto aby posilnil svoju pozíciu v strane tým, že opäť získa najviac preferenčných krúžkov. Na druhej strane ak by ho aj tieto do Európskeho parlamentu nakoniec posunuli, tak ich nemusí využiť, keďže strana ho aktuálne podstatne viac potrebuje v Bratislave ako v Bruseli.

Tzv. Eurovoľby však budú kľúčom k bytiu či nebytiu nielen SaS, ale aj viacerých ďalších politických strán, hoci si to možno v tejto chvíli ani sami nepripúšťajú a po fiasku 24. mája určite ani nepripustia. Však v najhoršom prípade sa stále dá vyhovoriť na „nereprezentatívnosť“ týchto volieb pri pätinovej účasti voličov. Ak však napr. SDKÚ-DS, Most-Híd, či OĽaNO neprekročia 5 % hranicu zvoliteľnosti a naopak NOVA, SMK, SNS či ĽSNS sa to podarí, nová stranícka mapa Slovenska začne mať celkom inú podobu a to aj napriek tomu, že voľby do NR SR v marci 2016 sú ešte relatívne ďaleko.

Aj preto som presvedčený, že pre väčšinu strán s výnimkou SMERu-SD a KDH, sú májové Eurovoľby ďaleko dôležitejšie ako marcové prezidentské a tie z nich, ktoré to včas pochopia bude patriť viac než len mandát či dva v Európskom parlamente.