O tom, ako sa zmena systému súťaže politických strán môže stať veľmi nebezpečnou

Kto si po vytvorení vládnej koalície lámal hlavu nad tým, ako bude fungovať vzťah Slovenskej národnej strany a Mostu-Híd sa isto nestačí diviť. Po tom, čo Most-Híd odmietol „vlastný“ návrh o zrušení odoberania slovenských občianstiev v záujme „stability koalície“, tu máme ďalší zaujímavý úkaz. Kedysi úhlavní nepriatelia „národniari“ a „maďari“, dnes koaliční spojenci, si našli novú spoločnú tému. V snahe štandardizovať slovenské stranícke spektrum sa rozhodli zmeniť súťaž politických strán, zmenou zákona o politických stranách.

Iste, Paliho Kapurková, veselá politická strana, či Strana Slobodného Slova – Nory Mojsejovej boli zaujímavé a v istom slova zmysle zábavné politické skúsenosti. Zábava sa však skončila, keď si niekto nielenže kúpi stranu pár týždňov pred voľbami, ale dokonca má tú drzosť sa dostať do parlamentu a ohroziť vytvorenie „vlády kontinuity“. A ešte horšie, ak je tu politická strana, ktorá nemá ani dvesto členov a reálne hrozilo, že by mohla zostavovať vládu a postaviť premiéra. No a to úplne najhoršie je tolerovať v parlamente stranu dokonca o štyroch členoch. Tá si navyše dovolí do parlamentných ľavíc dostať predstaviteľov ďalších dvoch politických strán a všakovakých aktivistov. V neposlednom rade vykázať z parlamentu poslancov za stranu, ktorá keď nie otvorene, tak skryto šíri nenávisť, xenofóbiu a úmysel zmeniť demokratické zriadenie ako také, je tiež lákavá myšlienka. Lákavá, avšak mimoriadne nebezpečná.

Áno, kúpiť politickú stranu a odignorovať tak vôľu desaťtisíc občanov, ktorí sa pôvodne podpisovali pod celkom inú politickú myšlienku rozhodne nie je etické.  Stojí teda za verejnú diskusiu, ako podobným prípadom do budúcna predísť. To nepopieram. Tiež si nemyslím, že by mala byť demokracia taká naivná, aby sa nechala zničiť vlastnou slabosťou tým, ktorí ju z duše nenávidia. Na to tu však máme orgány, ktoré sa majú zaoberať minulosťou, programom, či výrokmi jej predstaviteľov a v odôvodnených prípadoch zakročiť. Ak si však túto rolu na seba prevezmú politici, tak zákazom dokážu akurát vyrobiť nových mučeníkov. Takých, ktorí sa po vzore bavorských udalostí z 20-tych rokov minulého storočia môžu stať ako „obete represálií“ ešte populárnejšími a národom milovanejšími.

Na druhej strane tu máme 315 tisíc občanov, ktorí majú inú predstavu ako má fungovať „štandardná politická strana“. V nej člen strany je akoby delegát a priateľ slobody akoby člen v „štandardných“ politických stranách. Navyše práve takáto strana podľa nich, ako jedna z najstarších parlamentných strán, ponúka dlhodobo najlepší politický program i uveriteľných politikov ho zrealizovať. Podobne to môže byť aj u strany o štyroch členoch. Strany, v ktorej až 287 tisíc občanov vidí záruku o. i. v tom, že strážnym psom demokracie nemusí byť len skupina statočných novinárov.

Je toto cesta štandardizácie politického spektra na Slovensku? A má viesť cez predstavu dvoch strán, reprezentujúcich necelých 9 % oprávnených voličov? Pokiaľ áno, tak najlepšie bude zísť čo najskôr z kratšej cesty a nenarobiť podobnými aktivitami viac škody ako úžitku.