Otázka je, čo s tým môžeme urobiť?

Hoci som blog na túto tému chcel napísať už dávnejšie, nakoľko inšpirácií bolo v posledných rokoch viac než dosť, až v týchto dňoch definitívne pretiekol môj pomyselný pohár trpezlivosti a rád by som sa spolu s Vami zamyslel na tému (nielen) bankový sektor v Slovenskej republike.

Mojim študentom zvyknem pri charakterizovaní, porovnávaní a vymedzovaní súkromného a verejného sektora spomínať slová typu sloboda, konkurencia, kvalita, efektívnosť a pod., avšak takmer vždy po návšteve niektorej z našich bankových inštitúcií uvažujem či robím dobre. Banky na Slovensku vo mne totiž ďaleko viac evokujú celkom opačné významy týchto slov, čím sa niekedy až príliš približujú k inštitúciám verejným a ich zlyhaniam tak, ako ich charakterizovali Niskanen či Parkinson.

I pri nich by však samozrejme nebolo celkom spravodlivé hovoriť a priori o zavádzaní, diktáte a z neho plynúceho „okrádania“, nakoľko aj v rámci nich možno vidieť pomerne veľké rozdiely v závislosti od toho ako tieto (a najmä ich reprezentanti) ponímajú pojem služba občanovi. Na druhej strane, ako inak nazvať tzv. „zmluvné vzťahy“ medzi dvomi „slobodnými stranami“ – slovenskými bankami a jej klientmi, ktorých postavenie možno pri pokuse o slušné vyjadrenie označiť ako pasívny recipienti. Tí totiž musia prijať čokoľvek čo si ich milá banka v tom ktorom okamihu zaumieni. Určite nie som jediný, kto sa zrazu dozvedel že tá ktorá služba je už od začiatku mesiaca spoplatnená, či  že tým ktorým kurzom sa už viac daná mena neprepočítava a pod.. O „drobnosti“ typu zmena úrokovej sadzby ani nehovoriac. Apropo úroky. Všimli ste si akú hodnotu majú VAŠE peniaze pre „vašu“ banku v porovnaní s platbami za to či ono, ktoré si od Vás necháva zaplatiť? Neviem ako Vy, ale ja som v hlbokom mínuse, čo vo mne každý mesiac evokuje úmysel znovu obnoviť  „staré dobré“ ponožkové sporenie, ktoré by síce bolo „sto rokov za opicami“, ale vyšlo by ma podstatne lacnejšie.

Ak sa však nerozhodnem zvoliť túto radikálnu formu ako vyriešiť problém zavádzania a okrádania mojou bankou a vyberiem si ďaleko „progresívnejšiu – protrhovú“ formu, v podobe zmeny inštitúcie, ktorá bude nakladať s mojim majetkom, tak si za to samozrejme navyše pekne zaplatím. Za všetko stojí verím nielen moja osobná skúsenosť s procesom odhodlania naplniť zásady slobodného trhu a presunúť sa ku konkurencii, kedy som okrem oficiálneho poplatku 200 Sk, zaplatil navyše za všetky zrušené trvalé príkazy, inkasá a pod. (1ks minimálne po 50 Sk) v naivnej domnienke, že takéto „maličkosti“ sa udejú automaticky a keby aj náhodou nie, tak ma o tom bude „milá“ pani za okienkom samozrejme dopredu informovať (s odporučením cesty k najbližšiemu internetu, kde by som takéto úkony mohol bezplatne urobiť ja sám). Argument bánk, že zrušenie účtu je spojené s administratívnymi úkonmi, ktoré predsa nemôžu byť zadarmo určite neobstojí, pretože to by sme potom museli spoplatniť aj napr. založenie účtu a o tom hádam nerozmýšľajú ani slovenské banky, hoci jeden nikdy nevie… Apropo, nebol to náhodou náš pán súčasný premiér, ktorý sa roky v opozícii dušoval, že proti slovenským bankám a ich „úžerníckym“ praktikám na čele s poplatkom za zrušenie účtu (po vzore z Českej republiky) radikálne zasiahne. Nuž, ako sme už zvyknutý, aj tu zase raz „skutek utek“.

Legitímnou otázkou samozrejme je, prečo je tomu tak? Prečo nás naše banky celkom beztrestne zavádzajú a následne okrádajú o naše peniaze? Určite nie som v tejto republike jediný, kto má skúsenosť s fungovaním bankového sektora v zahraničí a určite mi mnohí z Vás dajú za pravdu, že aj táto oblasť v spoločnosti sa dá zažiť s úplne inou kvalitou. Prečo nie na Slovensku?

Podľa môjho názoru neexistuje v tejto súvislosti jediná legitímna odpoveď, ale len ich kombinácia, pravdepodobne v takejto podobe:

  1. Za súčasným nelichotivým stavom v tejto oblasti stojí o. i. aj viac alebo menej nedávna minulosť, kedy naše banky svojou nielen úverovou politikou plnili len „príkazy“ momentálnych mocipánov, na čo sme sa v konečnom dôsledku poskladali všetci občania v podobe niekoľkých desiatok miliárd verejných prostriedkov určených na reštrukturalizáciu našich bánk (apropo koľkých zodpovedných a potrestaných za tento stav sa Vám podarilo napočítať?).
  2. Ďalšou neslávnou stranou mince je samozrejme „rozvinutosť“ slovenského trhu v tejto oblasti. Verím totiž, že nie je len mojim subjektívnym pocitom, že sa ponuky jednotlivých slovenských bánk podobajú ako vajce vajcu a keď sa aj náhodou objaví vajíčko žlté, „konkurencia“ či samotná nosnica veľmi rýchlo príde na to, že po miernych hodoch na fajnej praženici bude lepšie všetky ostatné vajíčka čo najrýchlejšie prefarbiť do štandardnej podoby. Aj Vás napáda v tejto súvislosti otázka, „a kde sú verejné orgány, ktoré majú takémuto konaniu zabrániť“? Nuž mám pocit, že presne tam, kde boli celé tie roky pri „podnikaní“ monopolu typu Slovenské telekomunikácie či duopolu Orange, T-mobile a pod…. Aj preto tá zátvorka (nielen) v nadpise tohto blogu, nakoľko mám za to, že pomerne dôležitým tichých spoločníkov na tomto stave nášho bankového sektoru je aj verejná moc v Slovenskej republike.
  3. Ďalším dôležitým faktorom je slovenský občan – klient, ktorý si len veľmi zriedka okrem pofrflania na aktuálne úrokové sadzby či poplatky vo „svojej“ banke reálne začne overovať možnosti akoby sa mohol prestať nechať zavádzať a okrádať. Mobilita na slovenskom bankovom trhu je totiž z rôznych príčin jedna z najnižších v Európe a tento trend zatiaľ bohužiaľ nemá takmer vôbec opačnú tendenciu.
  4. V neposlednom rade sú to samotné banky pôsobiace na Slovensku, ktorých reformný potenciál je často priamo úmerný podielu na trhu a dôslednému poznaniu vyššie uvedených faktorov, ktoré „napriek všetkému“ vedú k často krát až niekoľko miliardovým ziskom.

Inou legitímnou otázkou zostáva, „čo s tým“? I tu je pravdepodobne nevyhnutný mix opatrení, ktoré by predpokladali napr.:

  1. Politiku zvyšovania konkurencie na trhu verejnou mocou – napr. prostredníctvom zmeny formy licencovania bánk, garancie vkladov, zjednodušeného – elektronického oznamovania zmeny čísla účtu relevantným inštitúciám resp. možnosti jeho prenosu medzi jednotlivými bankami, či dokonca administratívneho zásahu resp. aspoň jeho hrozby proti protitrhovým poplatkom ako napr. spomínaného poplatku za zrušenie účtu.
  2. Dôslednejší prístup verejných orgánov ku kontrole monopolného, resp. oligopolného správania sa slovenských bánk.
  3. Politiku osvety občanov o ich právach a možnostiach v tejto oblasti (myšlienka exministra financií I. Mikloša o porovnávaní produktov bánk, nemôže byť ani zďaleka vyčerpaním všetkých možností v tejto oblasti).

O tom, či sa nájde nejaká sila, ktorá bude schopná prísť s (nielen) takýmto mixom opatrení vedúcich k ozdraveniu nášho bankového sektora, si dnes nedovolím polemizovať. Isté však je, že proti silnej bankovej loby to v prípade viacerých z menovaných opatrení vôbec nebude mať ľahké.