Prečo sa občania nezaujímajú o veci verejné?

 Slovensko je krásna krajina. Priatelia, vedci a pedagógovia z prestížnej University of California Berkeley a z piatich európskych univerzít, ktorých som mal česť minulý týždeň sprevádzať po Bratislave, Banskej Bystrici, Donovaloch, či Tatrách v rámci, i nad rámec vedecko-výskumného projektu do ktorého som zapojený, sa nešli vynadívať na krásy našej krajiny. Príroda, mestá, ľudia (najmä dámy), ale i jedlo a pitie údajne patrili aj u tých najväčších „globetroteroch“ z tejto skupinky k pozitívne či dokonca vysoko pozitívne hodnotiteľným „ukazovateľom“.

Šťastie, že tu boli len pár dní a nestihli si dostatočne vychutnať aj tú druhú stránky mince našej krajiny a teda reálny život nás občanov, ktorí sa v nej trvalo zdržiavame. Po správach o 4 až 7 percentnom prepade hospodárstva, narastajúcej nezamestnanosti, dennodennej až zúfalej snahe našich ochrancov zákona vyzbierať aspoň na cestách pár eur do zdecimovanej štátnej pokladnice, či dokázať svoju autoritu pri všetkých možných príležitostiach, vrátane návštev hláv štátov s pochybným zaobchádzaním so svojimi občanmi, či správach o príchode nového predsedu Najvyššieho súdu, drvivého víťazstva „sociálno-demokratickej alternatívy“ v eurovoľbách a mnohých ďalších väčších či menších tragédií, ktoré sa na nás valia, sa mi táto strana mince nezdá ktovie ako vábna…

Čo sa to vlastne stalo so stredoeurópskym tigrom, ktorého život za posledných niekoľko rokov mnohí nezainteresovaní označovali za „eastside success story“? Odpoveď celkom určite nie je jednoduchá a v blogoch, ktoré sa pokúsim na túto tému postupne odpublikovať, sa verím aspoň z diaľky priblížim k pokusu o jej nájdenie… Dnes si ešte s odstupom istého času zoberiem na paškál naše nešťastné eurovoľby, pričom slovo nešťastné sa pokúsim vymedziť najmä v súvislosti s nezáujmom občanov o veci verejné.

19,6 %. To je počet oprávnených voličov – občanov Slovenskej republiky, ktorí sa v sobotu 6. júna 2009 rozhodli merať cestu do volebných miestností a vyjadriť svoj názor na 13 mandátov, ktoré má Slovensko k dispozícii v jedinom priamo volenom orgáne Európskej únie. Málo? Je pravdou, že sme opäť krajinou s najnižšou účasťou v Európskej únii, ale aj to, že oproti posledným voľbám sme sa o nepatrných pár percent zlepšili. Za úspech to však celkom určite pokladať nemožno. Veľa sa popísalo o dôvodoch tohto stavu, no na jeden sa takmer permanentne zabúdalo – volebný systém. Práve ten má totiž podľa môjho skromného politologického názoru zásadný podiel na tom, že je z týchto volieb fraška, ktorá mandát poslanca dokáže posunúť aj kandidátovi, za ktorého sa cez preferencie vysloví len niečo menej ako 4 400 občanov. Pomerný systém tzv. straníckeho zoznamu sa totiž k voľbám, kde sa rozdeľuje 13 mandátov vôbec nehodí. Odhliadnuc od toho, že je na hrane s ústavnosťou, nakoľko nedáva možnosť zapojiť sa nezávislým kandidátom do voľby mimo kandidátku politickej strany, navyše vedie k intenzívnej partokracii (vláde strán). V konečnom dôsledku sú to totiž politické strany, ktoré rozhodujú o poradí kandidátov na kandidátke a občan má tak v tomto volebnom systéme len v minimálnej miere možnosť ovplyvniť to, kto by mal vlastne hájiť záujmy Slovenska (a nie ľudovcov, socialistov, či liberálov a pod.) v tejto inštitúcii.  Toto v konečnom dôsledku vedie aj k úplnej nudnosti kampane, nakoľko majú jednotliví kandidáti na tzv. nezvoliteľných miestach, či v nezvoliteľných stranách, len minimálnu možnosť s týmto svojim statusom čokoľvek urobiť.

Čo teda s tým? Môj návrh je veľmi jednoduchý. Buď prejdime v eurovoľbách na viacmandátový väčšinový volebný systém, ktorý jednoznačne ukáže, ktorý kandidát má akú podporu občanov, alebo zachovajme pomerný systém s absolútnou váhou preferenčných hlasov. To by v praxi znamenalo, že konečné poradie na kandidátke určí občan volič a nie politbyro politickej strany. A ak by sme chceli byť celkom dôslední, vyberme takto len 12 mandátov a ten zvyšný jeden nechajme občanom na rozhodnutie väčšinovým systémom, čím umožníme kandidovať aj tým občanom, ktorí z rôznych dôvodov nechcú spájať svoje meno s politickou stranou. Možno by sa práve takto podarilo dostať do Európskeho parlamentu skutočnú osobnosť za Slovenskú republiku. Celkom určite by to však urobilo kampaň zaujímavejšou, nakoľko by svoju šancu cítilo podstatne viac kandidátov, ktorí by sa podstatne intenzívnejšie pokúšali rôznym spôsobom svojich potencionálnych voličov ovplyvniť.

Samozrejme netvrdím, že zmena volebného systému je v prípade eurovolieb a záujmu občanov o ne čarovným prútikom. Mohla by však znamenať prvý dôležitý krok ku zmene postoja občanov k veciam verejným všeobecne, pričom povedzme si celkom úprimne, voľby do NR SR trpia takmer identickými nedostatkami (k týmto sa však vrátim v blogu neskôr, nakoľko u nich, na rozdiel od eurovolieb, jednoznačne odporúčam zachovanie proporcionálneho systému). Ďalšie kroky by následne mohli byť spojené s pozitívnou diskrimináciou tých, ktorí to so svojou krajinou myslia naozaj vážne a neľutujú pár minút na to, aby svoj názor aj reálne vyjadrili. Je totiž komické keď sa poobede v deň eurovolieb na skúške z kurzu Spoločné politiky Európskej únie prihlási z takmer stovky opýtaných len jeden, ktorý už bol voliť a asi desiati, ktorý sa tak ešte chystajú urobiť. Perspektíva, že by sa týmto študentom znížilo hoci len o pár eur ročne školné na verejnej vysokej škole, alebo iným občanom napr. pokuta za prekročenie rýchlosti, či poplatok za vystavenie pasu, by so záujmom o participáciu na veciach verejných určite spravila svoje. A pritom netreba veľa, stačí len chcieť. A práve toto chcenie je v podobných úvahách viac ako otázne, ak prejde reč na konanie našich politických strán či politických elít. Predsa len by totiž vyššie spomenuté návrhy mohli vážne ohroziť ich „ťažko nadobudnuté teplé miesta“ a povedzme si úprimne, kto by si siahal na svoje vlastné výsady. Slovenskí politici celkom určite nie!