Dnešný, posledný deň roku 2008, je okrem rozlúčky s dobrým i zlým, ktoré nám „magická osmička“ priniesla tento krát, zaujímavý aj „karom“ našej ani nie šestnásťročnej každodennej spoločníčky.

Slovenská koruna nám totiž definitívne odchádza do dejín a je teda čas sa rozlúčiť.

Nechcem sa v takúto „pietnu chvíľu“ znovu vracať, k aj na stránkach eTrendu už niekoľkokrát položenej otázke, či je náš prechod na euro dobrým alebo zlým krokom, alebo či bolo (nielen) politicky korektné nechať občanov hlasovať o jeho prijatí či neprijatí už v rámci referenda o vstupe do Európskej únie, kde pokiaľ si dobre pamätám, nebola táto otázka „otváraná“ takmer vôbec. Chcem sa skôr v tomto blogu povenovať tomu, čo nás pravdepodobne čaká a neminie v súvislosti s prijatím novej meny v najbližšom čase.

(T)Euro, ako nazvali novú menu naši nemecky hovoriaci priatelia z Európskej únie, totiž so sebou zvykne niesť dojem nástroja na neprimerané zvyšovanie cien, a teda inflácie. Hoci viac či menej seriózne štúdie, okrem iného aj Európskej komisie, tento  fakt vyvracajú, skúsenosti občanov takmer všetkých krajín Európskej únie, ktoré sa rozhodli prijať euro za svoje platidlo, sú celkom rozdielne. Nepopierateľný je pri tom samozrejme psychologický moment, kedy sa najvýraznejšiemu zdražovaniu nevyhli najmä výrobky každodennej spotreby a služby, ktoré sú samozrejme „najviditeľnejšie“, no napriek tomu sa skúste opýtať priemerného Taliana či Fína, čo si myslí o inflácii pred a po zavedení eura v ich krajine všeobecne…

Otázkou teda je, aká bude situácia na Slovensku? Náš pán premiér sa síce zastrája, že by sme mohli byť prvou krajinou, kde po zavedení eura ceny neporastú ale dokonca poklesnú, pravdepodobne však ani sám celkom neverí tomu, čo hovorí. Nielen vo vyššie spomenutých krajinách s ďaleko väčšou podnikateľskou kultúrou ako je tá naša slovenská, ale v podstate vo všetkých  súčasných krajinách „Eurozóny“, došlo vo väčšej či menšej miere k fenoménu, kedy ceny niektorých tovarov a služieb neprimerane preukázateľne vzrástli takmer z hodiny na hodinu.

A tu sa dostávame ku kameňu úrazu. Zavedenie eura totiž môže veľmi vhodne poslúžiť ako nástroj na zneužitie trhu v podmienkach, ktoré si v rámci slovenských reálií dovolím nazvať „začarovaným trojuholníkom“. V ňom by som na prvé miesto dal slovenský maloobchod, ktorý je česť výnimkám silne deformovaný neschopnosťou uvedomiť si dôležitosť politiky dlhodobých výnosov. Vrátim a doplním v tejto súvislosti príklad, ktorý som už na stránkach eTrendu spomínal v rámci jednej z diskusií.  Cieľom pritom bolo pokúsiť sa prostredníctvom troch názorných príkladov dokázať, aké amorálne a ekonomicky nelogické je:

  1. Ak je minimálnym rabatom napr. na športový tovar za normálnych okolností 70%, čo o. i. spôsobuje, že 20 km od Bratislavy si rovnaký výrobok kúpime o min. 30 a viac % lacnejšie (vedome pritom opomínam otázku kúpnej sily tamojšieho obyvateľstva…)

 

  1. Ak priemerný zamestnanec maloobchodu pracuje za 12 000 Sk mesačne 70 hodín týždenne (aj takých poznám) a ich šéfovia, ktorí zriedka preložia „slamu cez slamu“ sa vyvážajú na Mini Coopri a dokončujú vilu na štýl podnikateľského baroka ;) – čo zase úzko súvisí nielen s prerozdelením vyššie spomenutého rabatu, ale aj s motiváciou daných zamestnancov… (aj v tomto prípade by sme mohli nájsť určité súvislosti dajme tomu s maloobchodom v Rakúsku, či nedajbože v Škandinávii … a to zďaleka nie som žiaden ľavičiar a rovnostár, len si myslím, že je najvyšší čas dať mnohým našim chlebodarcom na vedomie „kto a za čo pre nich pracuje“)

 

  1. A že aké úžasné by bolo v tomto prípade riadiť sa celkom prirodzenou Baťovou logikou, že ak si dám na tovar síce „len“ 30% rabat, tak pri jednom kuse zarobím síce o 40% menej ako pri 70% rabate, ale predpoklad, že predám viac ako 3 kusy (pri ktorých by to bolo už 90%) je podstatne vyšší („tragédiou“ by však potom bola neschopnosť realizovať zavádzajúce kampane 50 – 70% zliav všakže…)

 

  1. K týmto trom navyše dávam do pozornosti absolútne amorálnu, no na Slovensku pomerne bežnú praktiku. Keď už sa totiž nájde niekto kto sa rozhodne „vytŕčať z radu“, podľa môjho názoru žiaducou obchodnou politikou, konkurencia „z brandže“ využije rôzne podoby nátlakových aktivít (ktoré som mal možnosť zažiť osobne)v snahe o nápravu takéhoto „nespratníka“, ktorý svojimi cenami „kazí trh“…

Argument, ktorý o. i. tiež odznel v jednej z diskusií eTrendu, že „Ak celý týždeň predávam mlieko, na každom zarobím 2 SKK, narobím sa ako somár a na konci týždňa mi ostanú 3 nepredané, a máš ho vidieť, robil som celý týždeň zadarmo“ s dodatkom,  že „to je lepšie predať raz za mesiac jedno auto, zarobiť 120 tisíc a nenarobiť sa“, obstojí len dovtedy, kým tu budú tak tragicky fungovať ďalšie dve časti tohto začarovaného trojuholníka. Tými sú podľa mňa na jednej strane „jednookí“ a leniví spotrebitelia, ktorí sú schopní, ale najmä ochotní kupovať výrobky a služby s týmito „nekresťanskými rabatmi“ bez toho, aby sa čo i len „jedným okom“ pozreli napr. na internet koľko za tú istú komoditu pýtajú konkurenti najmä v ďalekom či blízkom zahraničí. Na strane druhej je to štát, ktorý možno označiť ako ďalší, no možno o to kľúčovejší faktor zmieňovaného začarovaného trojuholníka. Ja si totiž jeho úlohu predstavujem celkom inak ako nesystémového aktéra na trhu, ktorý sa rôznymi, zďaleka nie efektívnymi mechanizmami, ako napr. v slovenských podmienkach známymi protireťazcovými zákonmi, či dokonca trestnoprávnymi iniciatívami v súvislosti so zavádzaním eura, pokúšajú napraviť nenapraviteľné. Mám za to, že dôsledným zabezpečením spravodlivosti a bezpečnosti v spoločnosti, ale najmä podporou konkurenčného prostredia (nielen v maloobchode), by tento urobil v danej  súvislosti ďaleko viac.

Nebude to teda podľa mňa samotné euro, ktoré spôsobí naše „inflačné prekliatie“ v najbližších dňoch, mesiacoch, či rokoch, ale jeho zneužitie v rámci „začarovaného trojuholníka“, ktorý má oproti ostatným krajinám súčasnej „Eurozóny“ na Slovensku pravdepodobne najbizarnejšiu podobu. Na druhej strane je len na nás, ako súčasti ktorejkoľvek jeho časti, či a ako sa nám ho podarí v najbližšej dobe „odčarovať“. Paradoxne to pritom môže byť práve euro, ktoré by sa v tomto prípade dalo použiť ako výborná „čarovná palička“ umožňujúca napr. porovnávať v ďaleko širších súvislostiach, ako sme na to boli zvyknutí doteraz.

Tak teda zbohom slovenská koruna a vitaj euro.