V špine a bahne slovenskej politickej nekultúry zaniká to najpodstatnejšie – ako bude vyzerať Slovensko po 10. 3. 2012.

Znechutenie a neistota. To sú pravdepodobne najčastejšie pocity občanov Slovenskej republiky len 6 týždňov pred voľbami. Je síce pravda, že tieto sa začali prejavovať ďaleko skôr, ako spoločne so známymi udalosťami z 11. októbra 2011 a tým čo bezprostredne po nich nasledovalo, avšak najnovší, tentoraz už predvolebný vývoj, nenecháva nikoho na pochybách, že sme svedkami najkonfrontačnejšej a najšpinavšej kampane v novodobých slovenských dejinách. To samozrejme umocňovaniu zmieňovaných pocitov ešte intenzívne napomáha.

Súčasťou tejto kampane sú dnes už asi najfrekventovanejšie mediálne kauzy – Galko, Gorila a SaSanka, ktoré ako celok spôsobujú, že v špine a bahne slovenskej politickej nekultúry zaniká to najpodstatnejšie – ako bude vyzerať Slovensko po 10. 3. 2012. Pozrime sa teda spoločne na pár otáznikov a dôsledkov, ktoré so sebou tieto kauzy prinášajú:

  1. Občan Slovenskej republiky sa legitímne pýta, kto a ako rozptýli po voľbách obrovské pochybnosti o permanentnom narúšaní jedného zo základných demokratických práv občanov – práva na súkromie. Práve toto sa totiž s pribúdajúcimi „odpočúvacími a sledovacími“ kauzami ukazuje ako trvalo nerešpektované a zneužívané zo strany verejnej moci. Tento fakt následne vedie bežných občanov k pochopiteľnej otázke: Aký je rozdiel medzi našim právom na súkromie do roku 1989, kedy rovnaké metódy slúžili v prospech jednej strany a dnes, kedy slúžia v prospech obchodných a straníckych záujmov nových mocipánov?
  2. S tým bezprostredne súvisí aj iná vážna otázka. Ako pracujú a prípadne v čí prospech či neprospech vyvíjajú svoje aktivity inštitúcie a ich zamestnanci, ktoré by mali slúžiť na ochranu bezpečnosti a poriadku v krajine? A teda ako je možné, že rôzne prepisy vôbec uzreli svetlo sveta, nehovoriac už o tom, že sa dostali až na verejnosť? Pochybenie nielen tajných služieb, ale aj NBÚ, ktorý zjavne vydáva previerky nespoľahlivým ľuďom, je viac ako zrejmé, a to bez ohľadu na to, aké spoločenské pozitíva so sebou informácie z daných spisov priniesli.
  3. Zaujímavé, že KONKRÉTNE odpovede na tieto otázky a najmä riešenie týchto problémov som nenašiel v žiadnom nateraz zverejnenom programe kandidujúcich politických strán. A nielen to. Chýbajú tam mnohé KONKRÉTNE odpovede na otázky, ako si kandidujúce strany predstavujú ďalší vývoj slovenskej spoločnosti v takých kľúčových oblastiach, ako je napr. školstvo, zdravotníctvo, sociálne veci, regionálny rozvoj, dane, odvody a pod.. A ak sa aj nejaké nájdu, vôbec sa nečudujem, že mnohí sa napriek zhubnosti týchto káuz možno aj tešia z toho, že tieto takmer kompletne prekryli diskusiu o programoch a víziách strán. Mnohokrát by to bolo, ako obhajovať neobhájiteľné a navyše takmer pri každom z navrhnutých opatrení súčasných parlamentných strán vyvstáva legitímna otázka: „prečo tieto nezrealizovali v čase, keď na to mali verejný mandát“? Aj preto je ďaleko jednoduchšie aktívne i pasívne sledovať špinavú minulosť svojich politických súperov, hoci nespochybňujem, že i to je legitímnou úlohou každej politickej strany či médií.
  4. Navyše kauzy Galko, Gorila a SaSanka spôsobujú ešte niečo ďalšie, s čím sa pôvodne nepočítalo. Tieto sa totiž stali novou deliacou líniou súčasnej stredo-pravice, ktorá túto nenávratne rozsekáva do polohy korumpovateľní – nekorumpovateľní, a to dokonca i vo vnútri samotných politických strán. Bez adekvátnej sebareflexie zapojených, ktorá je už v tomto okamihu nerealistická, to totiž ich perspektívu na budúcu povolebnú spoluprácu bez SMERu-SD posúva už len do mimoriadne nepravdepodobnej roviny. Naopak, čoraz pravdepodobnejšou sa javí ich budúce trieštenie a teda aj ich odchod do politickej histórie v podobe, ktorú poznáme v súčasnosti.
  5. Nakoniec je tu ešte niečo, s čím sa pred pár týždňami doslova nepočítalo. Hnev ulice, ktorý sme v predvolebnom období na Slovensku zažili naposledy v roku 1998 spoločne s pokrikom „neberte nám Markízu“. Úprimne sa teším najmä z toho, že i ľudia na Slovensku konečne opäť našli odvahu i energiu protestovať. Pevne verím, že to nakoniec bude mať želaný účinok, no zároveň sa dosť vážne obávam, že najmä kvôli načasovaniu budeme na skutočnú zmenu spravovania vecí verejných potrebovať trošku viac času, aby sme vygenerovali žiaduce nové politické elity. Navyše nezabúdajme, že tam, kde sa rúbe les, lietajú triesky a že každá revolúcia požiera aj svoje vlastné deti, čo nakoniec môže skončiť tak, že nám podobne ako v Taliansku začiatkom 90-tych rokov vyrastie s príchodom „novej republiky“ aj (staro)nová „hviezda“ formátu Silvia Berlusconiho, ktorá tu bude strašiť podobne ako on ešte ďalších 17 rokov…

Teším sa na Vaše komentáre do diskusie a vopred ďakujem aj za Facebook, Twitter či vybrali.sme.sk klik, ak sa Vám tento blog páčil.