O čo vlastne v tomto konflikte ide?

Informácie o gruzínsko–ruskom konflikte momentálne dominujú na masmediálnom výslní a svojou intenzitou takmer zatieňujú dianie na olympijských hrách. Nečudo, všetci ktorí sa o túto problematiku zaujímali už v minulosti totiž vedia, že tu ide o niečo viac ako o osud malého juhokavkazského národa, ktorý po desaťročiach či dokonca storočiach cudzej nadvlády dostal chuť na skutočnú suverenitu. A to si zdá sa „dovolil príliš“.

Legitímnou otázkou hneď na úvod samozrejme je, prečo nemá Gruzínsko kontrolu nad Abcházskom a Južným Osetskom a teda de jure vlastným územím a prečo je Rusko súčasťou konfliktu? Príčiny samozrejme môžeme hľadať ešte v rokoch 1918 resp. 1921, kedy sa formovala súčasná podoba Gruzínskeho územia. Veľa tiež napovedia roky rozpadu Sovietskeho zväzu, ale najmä občianska vojna v Gruzínsku, ktorá za výdatnej pomoci Ruska nakoniec vyústila do straty suverenity nad týmito územiami a násilným vyhnaním (či vraždami) takmer všetkého a najmä v súvislosti s Abcházskom treba povedať väčšinového gruzínskeho obyvateľstva. A prečo sa v tejto oblasti tak vehementne angažuje Rusko? Nuž, Rusko pravdepodobne nikdy neprestalo toto teritórium považovať za svoju výsostnú sféru vplyvu, ktorej neprináleží iná ako nám dobre známa obmedzená suverenita a to rovnako v oblasti politickej, vojenskej, ako aj hospodárskej.

A tu sa dostávame ku koreňu veci. Ruské záujmy sú teda v tejto oblasti cielene orientované na permanentné oslabovanie akýchkoľvek prejavov suverenity juhokavkazských štátov. Samozrejme jedná sa najmä o Gruzínsko a jeho transatlantické integračné ambície, ktoré vyjadrilo po nástupe prezidenta Michaila Saakashviliho do prezidentského úradu po tzv. revolúcii ruží v roku 2004. Samozrejme, pre Rusko je z hľadiska vojensko-politického nepredstaviteľné, že by sa ďalší štát z jeho sféry vplyvu stal členom NATO a nedajbože dovolil na svojom území vystavať jej vojenské základne. Navyše by prípadná prosperita Gruzínska v Európskej únii celkom isto nepriniesla nič dobré do vzťahu občan vs polodemokratická – autoritatívno-populistická moc Ruska. Pre takúto moc totiž nie je nič horšie, ako existencia prosperujúceho tzv. „kontrasveta“. Aj preto Rusko tak vehementne a za cenu veľkých obetí, ktoré pozorujeme posledný týždeň, trvá na svojej úlohe „mierotvorcu“ v regióne. Apropo vznik tejto pozície strážcu mieru na Kaukaze je tiež viac ako zaujímavý a najvýstižnejšie ho opísal český novinár a senátor Jaromír Štětina, zakladateľ agentúry Epicentrum a priamy pozorovateľ udalostí v Abcházku v roku 1992 – „Abcházko bolo anektované a došlo k celkom absurdnej situácii, že tam ruská armáda zostala, akurát si vojaci obliekli modré barety, na tanky si namaľovali modré fľaky a začali vystupovať ako mierotvorci. Nie je však možné aby mierotvorné sily predstavovali jedného z účastníkov konfliktu…(Mezinárodní politika 12/2007)“. V neposlednom rade, možno z hľadiska vojensko-politického vidieť snahu Ruska v tomto konflikte o vendetu za „nešťastné a nesprávne udalosti“ v Kosove, či Iraku, ktoré pre Gruzíncov urobili mimoriadne medvediu službu.

Z hľadiska hospodárskeho, ide celkom prirodzene najmä o ťažbu a tranzit ropy a zemného plynu, ktorý Rusko v poslednej dobe veľmi umne využíva ako ekonomický a zároveň politický faktor vplyvu na rivalov podstatne rozdielneho kalibru ako je Gruzínsko. Fakt, že Rusko oproti ére Sovietskeho zväzu, už v súčasnosti kontroluje len cca. 10% zdrojov ropy a zemného plynu z kaspickej oblasti, sa im určite nepáči. Navyše otvorením ropovodu Baku – Tbilisi – Ceyhan, ktorý obchádza ruské územie, ako aj úlohou Gruzínskych prístavov v tomto smere, sa Rusko ocitá v pozícii na ktorú doteraz nikdy nebolo zvyknuté. Aj preto nie je žiadnym prekvapením, že sa rusom veľmi z Gruzínskych pozícií, navyše v tomto zmysle strategických, veľmi nechce. Veď prečo by aj, keď ešte nie je celkom dokonaná všetka „špinavá práca“, za ktorú možno označiť o. i. Zničenie železničného mosta v meste Kaspi, asi 45 km západne od Tbilisi, ktoré na dlhšiu dobu odstaví export azerbajdžanskej ropy cez Gruzínsko. Jediný funkčný exportný ropovod vedúci z Azerbajdžanu totiž zostáva ten do ruského čiernomorského prístavu Novorosijsk. Čo lepšie si Rusko môže priať?! Snáď len donútenie ďalšieho pokoreného štátu podpísať dohodu o „dočasnom“ pobyte svojich vojsk…

Aj z týchto veľmi stručne vymedzených faktov celkom jasne vyplýva, že konflikt Gruzínsko vs Rusko, možno jednoznačne označiť za konflikt Západu vs Východu a zároveň možno s pokojným svedomím konštatovať, že snaha o ochranu civilného obyvateľstva Južného Osetska či Abcházska, je v tomto prípade až na posledných miestach. Aj preto je pre mňa až takmer nepochopiteľná vlažná reakcia tých, ktorí rozhodujú o budúcnosti Ruska vo WTO, G8, či fungovaní partnerstva NATO – Rusko, nehovoriac už o premiéroch, či prezidentoch krajín, ktoré majú s „priateľskou pomocou“ Ruska také negatívne skúsenosti a napriek tomu nevidia, či nechcú vidieť fakty, ktoré hovoria celkom jednoznačnou rečou. Alebo opäť došlo k už takmer chronickej historickej amnézii, typickej pre Európu a zvlášť pre bývalé Česko – Slovensko. Pokiaľ áno, môžeme sa len domnievať „kto bude ďalší na rane…“