Prečo politické elity nereflektujú nové pravidlá prosperity a schvaľujú rozpočty s nepochopiteľnými prioritami?
Hľadanie odpovedí na otázky, ktoré sme si položili v predchádzajúcom blogu, môže do istej miery súvisieť s populárnymi mýtami o vedomostnej spoločnosti:
„1. mýtus“ – Vedomostnú spoločnosť treba vybudovať, najlepšie z Bruselu, prípadne z Bratislavy.
Vedomostná spoločnosť sa vybudovať nedá! Chyba je už v terminológii. Socializmus sme budovali 40 rokov a všetci vieme ako to dopadlo. Ak budeme takto pristupovať aj k vedomostnej spoločnosti, tak esencia, ktorá túto myšlienku udržiava pri živote, nadobro vyprchá. Nie je to však len náš regionálny či národný problém. Aj naša euroryba smrdí od hlavy. Lisabonská stratéga, ktorá mala pôvodne urobiť z Európskej únie do roku 2010 najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku sveta, schopnú trvalo udržateľného rastu s väčším množstvom pracovných miest a väčšou sociálnou kohéziou, sa totiž už ani nie 5 rokov po svojom prijatí ukázala ako nerealizovateľná a bolo nevyhnutné ju revidovať. Ňou deklarované „dobehnúť a predbehnúť“ malo totiž nielen vonkajšiu podobu s realitou plnenia záverov XXII. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho Zväzu, ktorý v roku 1961 vytýčil stratégiu „dobehnúť a predbehnúť v priebehu desiatich rokov najvyspelejšie krajiny“. Aj vtedy bolo do popredia tlačené centrálne prerozdeľovanie zdrojov, ktoré sa nie náhodou ukázalo byť živnou pôdou pre pestovanie a kultiváciu neschopnosti. Tam, kde chýba efektívna alokácia zdrojov, tam vždy skôr či neskôr dôjde k oslabeniu motivácie a víťazstvu tých, čo na redistribučnom systéme parazitujú. A dokážu ho najhorlivejšie obhajovať.
Aj z toho je zrejmé, čo teda vlastne môže byť tou spomínanou životodarnou esenciou? Pri každej, čo i len trošku serióznejšej úvahe na tému vedomostnej spoločnosti, nám totiž vystúpi na povrch jeden ústredný pojem – kreativita. Kreativita ako schopnosť spoločnosti poznávať predmety v nových vzťahoch a originálnym spôsobom. Zároveň ich zmysluplne používať neobvyklým spôsobom, vidieť nové problémy tam, kde zdanlivo nie sú a odchyľovať sa od navyknutých schém myslenia. Spoločne so schopnosťou nepojímať nič ako pevné a vyvíjať z noriem vyplývajúce idey aj proti odporu prostredia, a tým nachádzať niečo nové, čo predstavuje obohatenie kultúry a spoločnosti, tak ak sa to oplatí, to môže viesť až ku kreatívnej spoločnosti. Teória chaosu nás učí, že semienka kreativity klíčia na pomedzí chaosu a usporiadanosti. Takýto ťažko intelektuálne uchopiteľný proces jednoducho nie je možné inštitucionalizovať. Kde je teda miesto pre štát s jeho úradníkmi, tlačivami, kolkami a pečiatkami? Zdá sa, že jedinou zmysluplnou funkciou štátu, ktorá v tejto oblasti nepôsobí kontraproduktívne, je vytvorenie „ihriska“, kde má kreativita priestor pre rast a štát má v rámci neho „len“ úlohu dozoru nad dodržiavaním fair play. Zatiaľ sme však bohužiaľ len svedkami toho, ako sa na úrovni supranacionálnej – európskej, tak i národnej, či dokonca lokálnej pristupuje k tomuto fenoménu zvyčajne len celkom opačným spôsobom.
„2. mýtus“ – Slovensko je už „za vodou“. Súčasný hospodársky rast, členstvo v EÚ a zavedenie Eura mu zabezpečia svetlejšie zajtrajšky a vedomostná spoločnosť príde sama.
Nielenže to nie je tak, ale je to opäť presne naopak. Cesta k udržateľne vyššej životnej úrovni v 21. storočí vedie výhradne cez vzdelávanie, vedomosti, objavy – a schopnosť ich predať. Z ceny auta získa len jednu korunu z piatich ten, kto ho vyrobil. Ostatné štyri pätiny putujú do vreciek vývojárov, dizajnérov a obchodníkov. Pri špičkových liekoch alebo kozmetike je toto skóre pre mozgy ešte priaznivejšie. Viditeľne tak nestačí byť len „montážnou dielňou“ a domnievať sa, či dokonca veriť, že si veľké spoločnosti budú pre svoje dočasné investície presúvať aj vývojové centrá.
Okrem týchto mýtov je tu navyše ešte jeden závažný problém, typický pre demokracie. Rozhodnutia, ktorých pozitívne implikácie sa prejavujú až v strednodobom, či dokonca až dlhodobom časovom horizonte, sú pre politické elity mimoriadne nepopulárne. Ich tvorcovia sa ich totiž nezriedka politicky „nedožívajú“. Aj preto tieto realizujú zvyčajne len zodpovední politici, ktorí si ctia verejné blaho viac ako blaho súkromné, a aj preto je takýchto prípadov v postkomunistickej Európe, Slovenskú republiku nevynímajúc, ako šafránu. Rozhodnutia, ktoré smerujú k podpore vedomostnej spoločnosti bohužiaľ patria do tejto kategórie.
Aj na základe týchto mýtov, ktoré sa zdajú byť slovenským politickým elitám viac ako vlastné, sa prognóza, ktorá by pre Slovensko znamenala obrat od tovární k nápadom a vedomostiam a radikálne by zmenila tvár celej spoločnosti, bohužiaľ nejaví veľmi lichotivá. Naopak, niekdajší americký minister práce Clintonovej administratívy Robert Reich v knihe Bohatstvo národov: Kapitalizmus pre 21. storočie uvádza, že vo vyspelých krajinách sa bude obyvateľstvo už v dohľadnej dobe venovať len dvom typom profesií. Jedni budú vymýšľať a predávať nápady a tí druhí sa budú starať o ich spokojný život, servis a zábavu. Väčšina výroby sa presunie do lacnejších rozvojových krajín.
Schválený štátny rozpočet Slovenskej republiky pre budúci rok 2008, ktorý v mnohom len kopíruje smutne známu skutočnosť z posledných niekoľko rokov, kedy je dotácia na jednu kravu a jedného študenta porovnateľnou sumou naznačuje, akým spôsobom za nás naše elity rozhodnú. Slovensko dnes nemá žiadne významné odvetvia, ktoré by vytvárali vysokú pridanú hodnotu. Súťaží len nízkou cenou práce. Digitálna priepasť sa pri nastúpenom trende bude prehlbovať a talentovaní ľudia budú v ešte vyššej miere opúšťať krajinu. Slovensko tak s najväčšou pravdepodobnosťou nezmenší zaostávanie za vyspelými vedomostnými ekonomikami. Slovami profesora Ivaničku: „V ére poznatkovo orientovanej spoločnosti je úspešnosť ekonomiky závislá od zvýšeného prísunu energií do základného a aplikovaného výskumu, vývoja experimentovania s inováciami, poznatkovej infraštruktúry, špičkového manažmentu, do všeobecného vzdelania, kultúry a zdravého fyzického vývoja spoločnosti. Ak sa tieto investície oneskorujú alebo zanedbávajú, hrozí nielen spomalenie a zastavenie ekonomického rastu, nezamestnanosť, ale i degradácia evolučne vytvorených kultúrnych prostredí, strata dynamiky vytvorených kultúrnych prostredí, strata dynamiky zdravej reprodukcie obyvateľstva, nadmerná emigrácia, úpadok regiónov a psychická depresia obyvateľstva. Takéto dosahy sa nedajú odstrániť v krátkom časovom období a môžu znamenať nereverzibilné a katastrofické procesy.“
Kedy to na Slovensku konečne pochopíme a začneme prikladať väčšiu váhu tomu, čo si ju skutočne zaslúži?
