Čo odpoviete trojročnému dieťaťu keď sa vás opýta: „Čo to je v tej rúčke“?
Morálnosť rôznych reklám či kampaní je často viac ako diskutabilná. V kampani „Právo na život“ však ide o niečo viac ako len zahodenú Fidorku, vypílený vianočný stromček, či kečup na tvári. Zobraziť totiž detail mŕtveho 11 týždňového plodu na veľkoplošných bilboardoch, akokoľvek je zámer takéhoto konania šľachetný, je prinajmenšom diskutabilné.
Najväčšiu výhradu pritom možno mať najmä k citlivosti, lokalizácii a dostupnosti tejto reklamy. Zobrazovať mŕtvolu plodu človeka na verejných miestach dostupných pre deti a mládež a argumentovať pri tom tým, že „viac ako na pocitoch detí nám záleží na životoch detí“ je totiž s najväčšou pravdepodobnosťou pomýlené.
Iste, svet nie je čiernobiely a o tejto akokoľvek háklivej téme diskutovať treba, avšak takáto diskusia určite viac patrí do gynekologických ambulancií, na etickú a sexuálnu výchovu do škôl, na odborné alebo filozofické fóra na internete, či dokonca na ústavné súdy. Nie však na ulicu, kde sa táto diskusia môže dotknúť (a ona sa dotýka) aj tých, ku ktorým vôbec nepatrí – k našim deťom. Pokiaľ sa mýlim, tak nech mi tvorcovia tejto kampane vysvetlia, čo mám odpovedať trojročnému dieťaťu, ktoré sa ma opýta: „Čo to je v tej rúčke“?
Odpoveď typu: „Deti sú dnes vystavené obrázkom násilia na mnohých miestach…“ posúva svojou zvrátenosťou argumentáciu jej tvorcov k tým, proti ktorým sa touto kampaňou údajne snažia vystupovať…
