Zdá sa, že problém alkoholizmu nepozná polovičné riešenia

Je to už niekoľko rokov, keď som po prvýkrát navštívil Spojené štáty americké a ako čerstvý 21-tnik som sa rozhodol dokázať si spolu s priateľmi svoje „nové práva v novom svete“ v tradičnom liquor store (predajni alkoholických nápojov). Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď si predavačka bez mihnutia oka okamžite vypýtala moje ID a keďže iný ako americký pas asi videla prvýkrát v živote, chvíľku je trvalo zorientovať sa v tom, že som naozaj „hodný predaja“. Nebol by to však asi Slovák, keby pri takejto „mierne trápnej“ epizódke neutrúsil poznámku, ktorá sa pri tej príležitosti podarila môjmu spolukupujúcemu kamarátovi, ktorý položartom v angličtine dodal niečo v tom zmysle ako „bože toľké caviky kvôli jednej fľaške.  Však u nás si také kupujú 16. ročné decká bežne“. Na to sa na nás s hrôzou v očiach obrátila neďaleko stojaca pani vo veku našich rodičov s otázkou, „bože, čo to je za krajina?“ Vtedy som po prvýkrát vôbec nemal chuť „skúšať“ našich amerických priateľov z geografie a radšej sme sa rýchle z daného miesta vytratili. Bolo to tiež po prvý raz, čo som si skutočne dôsledne uvedomil, že bude asi naozaj „niečo prehnité v tom našom štáte Dánskom – Slovenskom“, v súvislosti s dostupnosťou k alkoholu. Tento pocit vo mne pomerne silne upevnili aj ďalšie životné skúsenosti súvisiace s touto otázkou a pomyselnú bodku mu dali moje profesionálne pobyty v Škandinávii, najmä však takmer ročný pobyt v Nórsku.

Áno, možno namietať, že čo je to za nezmysel keď 16. ročné americké „decko“ môže riadiť 3 a pol tonové auto a v 18-tich voliť svojho prezidenta, zatiaľ čo vypiť si môže až od 21., či tvrdiť (rovnako ako tvrdím ja), že nikde na svete nevidno napr. toľko opitých dievčat na uliciach ako napr. v Škandinávii. Napriek tomu však s  plnou vážnosťou vyhlasujem, obmedzme túto našu zvláštnu slobodu a „zaveďme už na Slovensku konečne istú formu prohibície“ (podobne ako vo vyššie  spomínaných krajinách), aby sa z našich detí nestávali alkoholici ešte skôr, ako si vôbec budú schopné uvedomiť, čo to vlastne robia…

Pri takomto konštatovaní by sa určite očakávalo, že budem vítať nedávnu iniciatívu poslankýň vládnej HZDS Ľudmily Muškovej a Kataríny Tóthovej sprísniť postihy za pitie alkoholu mladými ľuďmi, obávam sa však, že v tomto smere sklamem. Podobne ako pri iných témach, aj tu mám za to, že radšej neprijať žiadne riešenie ako polovičné, v praxi absolútne nerealizovateľné či dokonca právne sporné, ako je tomu v prípade spomínaného zákona.

V čom je problém? Ťažiskom návrhu poslankýň je totiž ustanovenie o tom, aby deti a mládež do 17 rokov nesmeli požívať alkoholické nápoje alebo iné návykové látky na verejnosti, ani v súkromí. Pýtam sa prečo iba deti a mládež? Keď už, nech zákon zakáže požívať alkoholické nápoje na verejnosti úplne (snáď s výnimkou špeciálnych dní typu Silvester, či oslava titulu majstrov sveta v hokeji – kiež by takých dní bolo podstatne viac…) . Nemajú naši mladiství totiž „dobrý vzor“ práve vo svojich starších kolegoch, ktorý by si pri takejto dikcii zákona pokojne ďalej pripíjali „v strede námestia“. Žeby aj preto tie nepriesvitné tašky k alkoholickým nápojov v USA či tzv. občianske (rodičovské) hliadky v uliciach nórskych miest? Samozrejme, alkohol sa z ulíc úplne odstrániť nedá a predovšetkým v rámci otázky bezdomovectva, bude vždy tzv. sprievodným problémom, avšak ani tu sa nedá úplne rezignovať na riešenia ako naznačím na záver príspevku. Navyše, prinajmenšom faktor „vzoru“ je v tomto prípade zanedbateľnejší…

Ďalšou zaujímavosťou predkladaného návrhu Ľ. Muškovej a K. Tóthovej je výnimka z vyššie uvedeného ustanovenia pre mladistvých, ktorí by boli „pristihnutí“ len pri symbolických prípitkoch v súkromí pod dozorom rodičov. Práve táto sa zdá byť najviac kontroverznou, nakoľko predpokladá isté obmedzenie osobnej slobody, resp. porušovanie domovej slobody a aj preto ju možno považovať za prakticky nerealizovateľnú, čo nakoniec priznala aj jedna z predkladateliek zákona. Naopak, čo možno považovať za vítanú zmenu, je podľa môjho názoru snaha presadiť, aby mládež alebo rodičov detí za pitie alkoholu trestali samosprávy. Tie by mohli mladých ľudí pokarhať, alebo im dokonca zakázať, aby navštevovali verejne prístupné miestnosti, v ktorých sa podávajú alkoholické nápoje. Výhrady sú v tomto smere prirodzene najmä v tom, že by o takomto zásahu mal rozhodnúť skôr súd ako samospráva, no na druhej strane v záujme zvýšenia flexibility a efektívnosti konania verejných orgánov mám za to, že je to skôr pozitívny ako negatívny prvok tohto zákona. Na počudovanie, najväčšiu výhradu k nemu predostreli samosprávy s upozornením na personálnu poddimenzovanosť rovnako samospráv ako aj polície, ktorá údajne práve z tohto dôvodu ani v súčasnosti dostatočne nekontroluje pohostinstvá a krčmy. Tie, totiž napriek zákazu, predávajú alkohol aj deťom a mládeži a pridávajú sa tak k niektorým nezodpovedným dospelým, ktorí sú pre ne alkohol ochotné a schopné nakúpiť. Z môjho pohľadu je však aj toto jednoducho riešiteľný  problém.

Čo teda navrhujem v súvislosti s riešením problému alkoholizmu na Slovensku ja?

  1. V prvom rade samozrejme dôsledne dbať na to, aby sa alkohol (ale rovnako napr. ani cigarety) mladistvým nepredávali. Cesta, ako to dosiahnuť, by mala byť pomerne jednoduchá – zvýšiť pokuty pre právnické ale aj fyzické osoby, ktoré tak konajú do podstatne astronomickejších výšok ako v súčasnosti. Pri opakovanom konaní zabezpečiť odňatie licencie, ktorá by takýto predaj umožňovala. A nakoniec umožniť samosprávam, aby takéto kontroly nielen vykonávala, ale si aj pokuty z nich plynúce ponechávala. Som si istý, že prípadné navýšenie nákladov spojených s prijatím nových členov napr. mestskej/miestnej polície, či priemyselných kamier v tejto súvislosti, by sa danej samospráve nielenže veľmi rýchlo vrátili, ale dali by sa použiť aj na ďalšie prospešné aktivity s týmto problémom súvisiace…
  2. Napríklad aj na zabezpečenie kontroly konzumácie alkoholu na verejnosti, či dokonca na znovuvybudovanie známych „záchytiek“ pre neprispôsobivých, ale najmä agresívnych spoluobčanov, čo by určite drvivá väčšina obyvateľov, ale aj značiek, zastávok, či lámp verejného osvetlenia určite privítala…
  3. Navrhujem tiež uvažovať nad zavedením monopolu verejného sektora na predaj alkoholu a cigariet a podstatne sprísniť licencovanie jeho podávania súkromným sektorom, podľa škandinávskeho a do istej miery aj amerického vzoru. Hoci viem, že si týmto návrhom veľa priaznivcov najmä z radov obhajcov „slobodného trhu“ nezískam (i keď akokoľvek vzato sa medzi nich podľa môjho názoru do istej miery zaraďujem aj ja sám), predsa len na tomto konštatovaní trvám. Prečo? Na pití alkoholu, či fajčení cigariet v akejkoľvek miere totiž niet jedinej pozitívnej črty (videl som už mnohých ľudí, ktorí sa dokážu zabaviť aj bez alkoholu, či iných drog a ukľudniť aj bez cigarety…), o spoločensky pozitívnych črtách ani nehovoriac (snáď s výnimkou zvýšeného výberu daní). Preto si nemyslím, že by takýto „neduh“ mal byť predmetom generovania zisku súkromným sektorom a už vôbec nie predmetom, ktorý by si vyžadoval pozitívne externality súvisiace so zvýšením konkurencie na trhu. Aj preto, keď už to „musí byť“ (čistá forma prohibície sa neosvedčila nikde na svete), tak je v  tejto súvislosti skutočne zapovedajúcim sa návrhom aspoň štátom stanovovaná tvorba cien tak, ako sme tomu v súčasnosti svedkami v prípade cigariet. Verejná moc, si teda konečne musí položiť otázku, že keď už má ďalej „bohatnúť na nešťastí“ svojich vlastných obyvateľov, tak akým spôsobom. Preto mám za to, že by takáto monopolizácia bola, spoločensky žiaduca (až sa mi vlasy dupkom ježia keď vytrhnem túto vetu z kontextu) a mohla by prispieť k zníženiu dopytu po tejto komodite. V ideálnom prípade by mohla navyše viesť aj k stransparentneniu finančných tokov súvisiacich s týmto problémov, kedy by „výťažok“ z takéhoto predaja išiel priamo na účty inštitúcií, ktoré sa s týmito neduhmi snažia bojovať (rovnako ex post ako aj ex ante).