Nie Západ vedie vojnu s Bieloruskom, ale Lukašenko vedie vojnu proti vlastnému národu.

Možno sa už dostalo aj k vám, že vraj slovenská vláda a diplomacia podporujú zrod „piatej kolóny“ v Bielorusku, ktorá má slúžiť Západu na destabilizáciu krajiny a oslabovanie záujmov Ruska. Neprekvapuje ma, že sa to svetu snaží nahovoriť Alexander Lukašenko, ani to, že podobné tvrdenia počuť z Kremľa či od jeho „hlásnych trúb“, mimoriadne aktívnych aj na Slovensku.

Keď sa ľudia túžiaci po slobode zmobilizujú, autokratom začne tiecť do topánok, a tak vidia vinu vo vonkajšom a vnútornom nepriateľovi, čím potom zdôvodňujú zvyšovanie represií voči vlastnému obyvateľstvu. Dezinformácie o tom, že kritikou bieloruského režimu chcú štáty EÚ a NATO vtiahnuť Moskvu do vojny, znejú ako hotová vec najmä na sociálnych sieťach. Žiaľ, nielen od zvláštnych profilov, ale aj od niektorých politikov.

Napriek očividnej brutalite nachádza Lukašenkova vláda aj po vyše štvrťstoročí podporovateľov. Dezinformačná scéna a s ňou spojení politici sa vo svojom ťažení proti svetovým elitám, Bruselu či liberálnemu Západu neštítia manipulovať verejnú mienku nepodloženými klamstvami ani obhajovať autoritársky režim. Zavádzajúce tvrdenia o tom, ako sa Západ snaží destabilizovať Bielorusko, pritom prispievajú aj k polarizácii našej spoločnosti.

Nebojme sa postaviť lžiam

Tí, ktorí šíria tieto konšpiračné tézy a falošne pritom argumentujú bojom za vlastnú pravdu či chimérickou jednotou Slovanov, v skutočnosti zasievajú nedôveru k právnemu štátu a euroatlantickému ukotveniu Slovenska.

Poviete si, načo vôbec venovať pozornosť hodnotovo zblúdeným a geopoliticky dezorientovaným predstaviteľom súčasnej opozície, pre ktorých lož je čoraz častejšou pracovnom metódou. Nanešťastie, vplyv týchto ľudí na verejnosť je príliš veľký, aby sme ich mohli len jednoducho ignorovať.

“Túžby Bielorusov sa od tých našich v ničom nelíšia. Tak od koho iného, keď nie od nás, si zaslúžia podporu a solidaritu?„
Ich výkriky nám pripomínajú, že urobíme lepšie, ak nebudeme mlčať a jasne pomenujeme, čo sa to vlastne v Bielorusku deje. A tiež, prečo je správne, keď Slovensko a jeho čelní predstavitelia vyjadrujú podporu bieloruskej opozícii a tamojšiemu disentu.

V Bielorusku totiž nejde o zápas medzi Západom a Ruskom, ale o demokratický prejav vôle občanov, ktorí túžia po živote v slobodnej krajine. Bielorusi sa nevymedzujú voči jednej alebo druhej strane. Výrazná väčšina z nich považuje Rusko za priateľskú krajinu a Rusov za spriatelený národ. Medzi Bieloruskom a Ruskom existujú silné ekonomické a bezpečnostné prepojenia, ich národy majú spoločnú kultúru, dejiny a spája ich aj množstvo medziľudských väzieb.

Tvrdenia, že demokratická Európa či Spojené štáty americké vedú proti režimu v Minsku hybridnú vojnu, sú účelovým klamstvom. To diktátor Lukašenko už tri dekády vedie vojnu proti vlastnému národu, pričom sa neštíti použiť ani tie najrepresívnejšie metódy. Pri moci sa drží predovšetkým vďaka lojalite rozsiahleho bezpečnostného aparátu a podpore zo strany Moskvy, ktorá režimu pomáha politicky aj finančne.

Lukašenkova vojna proti vlastným

Nedávne zatknutie bieloruského novinára a opozičného aktivistu Ramana Prataseviča a jeho priateľky v réžii spravodajských služieb a po vynútenom pristátí civilného lietadla, v ktorom boli pasažiermi, ukázalo, že Lukašenkov režim už nemá pri svojej paranoji zábrany použiť akékoľvek prostriedky na zastrašenie svojich kritikov.
Dobre vie, že len bez slobodných médií ostane Bielorusko „jeho krajinou“.

Masové prodemokratické demonštrácie, ktorých sme boli v Bielorusku svedkami po vlaňajších sfalšovaných voľbách, boli prejavmi túžby väčšiny obyvateľstva po spravodlivosti a rešpektovaní základných práv a slobôd.

Bielorusi dali jasne najavo, že už nechcú žiť v systéme postavenom na vôli jedného muža, ktorý sa opiera o represiu a skorumpovaný systém moci, zatýka novinárov, zastrašuje ich a vyháňa z krajiny, tak ako aj lídrov opozície, aktivistov či bežných ľudí, ktorí sa previnili len tým, že v túžbe po slobode vyjadrili svoj názor.

Ak chce Slovensko na medzinárodnej scéne zostať na strane práva a spravodlivosti, musí vo svojej podpore zápasu za demokraciu v Bielorusku aj naďalej vystupovať principiálne. Som presvedčený, že aj vďaka našej vlastnej skúsenosti s bojom za slobodu v roku 1989, či aspoň socializmu s ľudskou tvárou v roku 1968, nepodľahneme šíriacej sa demagógii. Takej, v ktorej pozadí nebýva ideologické presvedčenie, ale len snaha o získanie popularity či cynický politický kalkul.

Aké zasahovanie do vnútorných záležitostí?

Slovensku, ktorému sa nielen vďaka odvahe národa, ale aj morálnej, či vojenskej podpore zvonku už neraz podarilo vymaniť z totalitného režimu, nemôže byť dianie v Bielorusku ľahostajné. Nesmieme ignorovať, že neďaleko našich hraníc dochádza k represiám a prenasledovaniu nevinných občanov.

Medzinárodné spoločenstvo, vrátane Európskej únie, nemôže mlčať a musí opakovane vysielať jasný signál, že dôrazne odsudzuje totalitné praktiky a stojí za bieloruským ľudom, ktorý je už tretiu dekádu rukojemníkom „posledného európskeho diktátora“.

Som rád, že vláda SR bola od začiatku, v súlade s postojom EÚ, pripravená podporiť kroky, ktoré bieloruskému režimu ukážu, že jeho správanie je neakceptovateľné. Nezabúdame však ani na občanov, osobitne tamojšiu mladú generáciu, ktorá je budúcnosťou slobodného Bieloruska. Posmeliť ju na tejto ceste určite môžu aj štipendiá od nás. Slovensko sa aktívne angažuje v podpore nezávislej žurnalistiky a silnej občianskej spoločnosti v Bielorusku a toto musí zostať jadrom opatrení EÚ.

Len si spomeňme na November 1989, keď sme sa vzopreli totalite, alebo na kľúčové voľby v roku 1998, v ktorých sme sa postavili proti pokračovaniu Mečiarovej vlády. Vtedy sme dali jasne najavo, že nechceme byť „čiernou dierou Európy“ a za jediný spôsob, ako zabrániť únosu našej krajiny, sme považovali férové voľby. Podobne ako u nás nie tak dávno, aj v Bielorusku sme svedkami boja za slobodu, demokraciu a spravodlivosť. Túžby Bielorusov sa od tých našich v ničom nelíšia. Tak od koho iného, keď nie od nás, si zaslúžia podporu a solidaritu?

 

ZDROJ: https://komentare.sme.sk/c/22674678/kto-ak-nie-my-ma-pocut-volanie-bielorusov.html