Prezidentské voľby boli doposiaľ doslova na vedľajšej koľaji. Najprv ich prekryli tie komunálne a keď už sa zdalo, že začnú byť témou číslo jeden, prišla rigorózna práca predsedu parlamentu, či migračný rámec. Ako keby sme ani o štyri mesiace nevolili budúcu hlavu štátu. Len sem tam sa im venovalo viac pozornosti pri rôznych úvahách ako napr., či si to nakoniec súčasný prezident s druhým funkčným obdobím predsa len nerozmyslí, alebo koho nominujú strany SMER-SD a SNS. Údiv tiež vzbudili rôzne formy kotrmelcov bizarných kandidátov, ktorí sa snažia zaujať pozornosť a zvýšiť svoje šance za každú cenu.

No a práve obavy, že to v ich prípade nemusia byť márne pokusy, zvyšujú všeobecné napätie a bubnujú na poplach a zodpovednosť. Istý čas to totiž vyzeralo tak, že už aj tak „rozbité“ spektrum na hodnotách postavených kandidátoch, dostane ďalšiu konkurenciu. Kľúčové pritom bolo rozhodnutie hnutí OĽaNO a kresťanských demokratov. Po mesiacoch mlčania sme sa pred pár dňami konečne dočkali. OĽaNO vyzvalo prezidentských kandidátov Zuzanu Čaputovú, Františka Mikloška a Roberta Mistríka, aby sa dohodli na spoločnom kandidátovi. KDH bolo trošku komplexnejšie a do svojich úvah zahrnuli ešte poslankyňu OĽaNO Veroniku Remišovú, ale aj kresťanské hodnoty, či kultúrno-etické otázky.

V konečnom dôsledku sa ale obe hnutia zachovali tak, ako si to vážnosť situácie vyžaduje. A treba dodať, že to pre ne určite nebolo jednoduché rozhodnutie. Pokušenie zviditeľňovať vlastnú líderskú osobnosť, či značku strany, ktorému podľahli iní, muselo byť aj v ich prípade veľké. Každopádne nádej, že Slovensko bude mať po júni 2019 slušného prezidenta, sa tak výrazne zvýšila a netreba ju za žiadnych okolností premrhať.

Tá najťažšia časť cesty k nemu je ale ešte pred nami. A ako kandidát na župana Banskobystrického kraja vo voľbách v roku 2017, kedy tiež išlo o veľa, viem o čom píšem. Nájsť spôsob ako rozhodnúť, kto je ten najvhodnejší kandidát, či kandidátka a vzdať sa po mesiacoch kampaňovania v jeho, resp. jej prospech, určite nebude jednoduché. Je to však nevyhnutné. A tlak médií a spoločnosti by mal tomu priamo úmerne narastať. Nielen na niektorých kandidátov osobne, ale aj na ich podporujúce strany. O to viac, že neznáme meno kandidáta SMERu, či dokonca SNS môže ešte zamiešať kartami tak, že sa stovky tisíc voličov ocitnú v rovnakej, alebo ešte horšej dileme, ako v roku 2004 pri voľbe Ivana Gašparoviča a Vladimíra Mečiara.