Zavraždených dnes nasledujú ďalšie obete
Tri týždne po teroristických útokoch sa Paríž a jeho obyvatelia dostávajú do svojho každodenného rutinného života. Ako to už pri podobných tragédiách býva zvykom, pre mnohých už nič nebude tak ako predtým. A v tomto prípade nehovorím len o pozostalých obetí, ale aj o ľuďoch, ktorí s útokom na prvý pohľad nemajú takmer nič spoločné. Práve ich príbehy som si so záujmom priamo aj sprostredkovane vypočul a považujem za dôležité, aby som sa s vami o ne podelil. Terorizmus totiž nie sú len fanatickí vrahovia a ich obete. Taxikári, prevádzkovatelia stánkov, ale aj verejné kultúrne inštitúcie rozprávajú svojou prázdnotou.
Prvý príbeh je sprostredkovaný od môjho priateľa, ktorý sa len predvčerom z Paríža vrátil. Pri vystupovaní na stanici Garde de l‘ est narazil na odstavený taxík v uličke. Keď dal šoférovi signál, že by sa rád zviezol, okamžite vyletel z auta pomôcť s batožinou. V tú chvíľu si údajne chtiac nechtiac všimol, že sa jedná o muža arabského pôvodu a vplyvom masívneho masírovania médií o útokoch sa nemohol ubrániť myšlienkam, či cesta prebehne v poriadku. Prebehla. Počas nej mu nedalo neopýtať sa pána taxikára, ako žije mesto po 13. decembri? Priamosť otázky ho zarazila, no po chvíli odmlky spustil. Neubránil sa však smútku na tvári. „Ľudia sa boja. Zopár bláznov s vymytými hlavami nám na chvíľu zmenilo život. Mesto sa zatvorilo, zaspalo. Dokonca sa mi stalo, že keď sa so mnou človek chcel zviesť a uvidel, že som Arab, odišiel. Normálne odišiel a nepovedal ani slovo.“ Vtedy sa na jeho tvári výraz smútku ešte zväčšil. Ako však ďalej poznamenal, Paríž je silný a ľudia v ňom žijúci čelili vojnám, útokom, nepokojom dlhé storočia. Sú to bojovníci a takto zvládajú situáciu aj dnes. Po pár týždňoch už chodia von, sedia v baroch či reštauráciách, no ulice ostávajú stále akosi prázdnejšie.
Druhý príbeh je spojený so Slovákmi, ktorí v Paríži žijú. Tí bývajú na opačnom konci pri brehu Seiny. Keďže prácu majú kúsok od domu a nie sú nútení chodiť ďaleko, ich vnímanie bolo diametrálne odlišné. Oni mali to šťastie, že útoky nijako nepocítili. Naopak, všimli si dokonca, že v ich štvrti je paradoxne menej policajtov, keďže tých presunuli do rizikovejších okresov. V ich štvrti síce život pokračuje rovnako ako pred tromi týždňami, zmena v ich vnímaní Paríža je však i na nich viditeľná. Ak už nič iné, správajú sa rovnako ako všetci ostatní Parížania obozretnejšie. To je vidieť aj na vianočných trhoch, ktoré sú prázdnejšie ako kedykoľvek predtým.
Pracujúci taxikári, unudení stánkari, prázdnejšie múzeá s vojakmi pred bránami a nezaľudnené ulice nesú v sebe silný odkaz. Odkaz, ktorý tu chceli teroristi zanechať a je len na sile Parížanov, či sa mu poddajú alebo mu naopak budú vzdorovať rovnako, ako pri stovkách podobných udalostí v minulosti.
Určite si po prečítaní týchto príbehov viacerí z vás poviete „a čo ja s tým“? Netreba veľa. Stačí len zamyslieť sa nad stereotypmi, ktoré väčšina z nás vedome, či nevedome používame. Alebo inak povedané, prestaňme hádzať všetkých do jedného vreca, inak sa to čoskoro obráti proti nám samotným.
