V posledných týždňoch sa v slovenských masmédiách objavujú správy o tom, že by sa k 1. januáru 2007 upravený plošný jednorázový príspevok pri narodení prvého dieťaťa (4460 Sk + 11 000 Sk) mal opäť zvýšiť, o zatiaľ bližšie nešpecifikovanú čiastku. Údajne by sa malo jednať o minimálne 10 000 Sk.

Je však táto správa dôvodom na radosť? Pre nastávajúcich rodičov prvého dieťatka určite, pre spoločnosť však sotva. Plošný jednorázový príspevok pri narodení prvého dieťaťa je totiž z viacerých dôvodov  pre efektívne fungujúci štát nezmysel.

Áno, starnutie obyvateľstva a s tým súvisiace hrozby najmä v oblasti dôchodkového, sociálneho a zdravotníckeho zabezpečenia v krajinách Európskej únie, Slovenskú republiku nevynímajúc, by u zodpovedne konajúcich politikoch prirodzene mali vyvolávať snahu o riešenie tohto novodobého fenoménu, toto riešenie by však malo reflektovať aj čosi viac ako len potrebu dosahovať stále vyššie voličské preferencie.

V prvom rade treba mať na mysli, že prirodzenou túžbou každého mladého človeka je mať potomstvo. Veľká väčšina mladých ľudí sa preto rozhoduje mať dieťa celkom prirodzene a faktor jednorázového príspevku zo strany štátu pri tomto rozhodovaní zvyčajne zohráva len celkom pridruženú úlohu. Problémom pri súčasných životných podmienkach mladých ľudí a to nielen na Slovensku teda je rozhodnutie o tom, či mať druhé, tretie, alebo dokonca ďalšie deti. A tu sa dostávame k meritu veci. Práve toto rozhodnutie je totiž pre štát a spoločnosť kľúčové a môže pomôcť korigovať nepriaznivú demografickú situáciu.

Preto podporovať takmer výhradne len narodenie prvého dieťaťa (príspevok pri narodení druhého dieťaťa zostáva v nezmenenej podobe 4460 Sk a podľa vyjadrení kompetentného rezortu túto čiastkou nateraz údajne žiadne výrazné zmeny nečakajú) a to s argumentmi typu „narodenie prvého dieťaťa je predsa finančne najnáročnejšie“ či „ísť cestou plošnej podpory na každé dieťa je cesta do pekla. Najmä v tých regiónoch, kde žije veľká skupina sociálne odkázaných občanov, napr. v segregovanom prostredí“[1] bez toho, aby sme tieto hlbšie analyzovali je politikou mimoriadne nekompetentnou a nezodpovednou.

Iste, nikto nespochybňuje, že náklady na narodenie prvého dieťaťa sú finančne najnáročnejšie, avšak kompetentným a zodpovedným politikom by malo byť jasné že až narodenie druhého či ďalšieho dieťaťa v rodine je pre štát skutočným prínosom, čomu by mala byť prispôsobená aj podpora takejto rodiny zo strany štátu. Vonkoncom pritom nemožno mať na mysli len adekvátny hotovostný príspevok vyplácaný pri narodení týchto detí, ale napríklad aj možnosť širšieho uplatnenie pozitívnej diskriminácie rodín s deťmi vo všetkých oblastiach verejného sektora tak ako to poznáme z viacerých krajín EÚ a najmä zo severu Európy. Inšpiratívnou by mohla byť napríklad prednosť pri prideľovaní príspevku zo Štátneho fondu rozvoja bývania, zvýšenie štátnej prémie na stavebnom sporení, výraznejšie zníženie daní či odvodov, zvýšenie príspevkov na dobudovanie bezbariérových vstupov do verejných budov a na verejných komunikáciách, či maličkosť – prednostné vybavenie vo verejných inštitúciách či u lekára spolufinancovaného z verejných prostriedkov.

Plošná podpora na každé dieťa sa teda môže najmä kvôli slovenským reáliám v regiónoch, kde žije veľká skupina sociálne odkázaných občanov, niekomu zdať cestou do pekla, neznamená to však, že neexistuje možné a snáď aj efektívnejšie riešenie. Prečo by zvýšený jednorázový príspevok pri narodení prvého dieťaťa nemal byť napríklad viazaný na prácu? Štát, by totiž svojou sociálnou politikou mal motivovať aj k zodpovednosti a starostilovosť o dieťa, je akiste zodpovednosť najvyššia. Aj preto sa javí ako celkom prirodzené, že na zvýšený príspevok od štátu by mal mať nárok len ten, kto svojim životným štýlom dokáže dať budúcej generácii aj určitú perspektívu a teda nepovažuje štát len za prirodzeného platiteľa svojich životných nákladov.

Rozumnou a tiež zodpovednou politikou štátu by teda bolo prispievať na všetky novonarodené deti rovnako, pričom by tento príspevok mal byť jednoznačne viazaný na prácu jej poberateľa či aspoň partnera poberateľa (v prípade slobodných matiek by to mohol byť napr. najbližší pracujúci príbuzný – matka, otec). V praxi by to mohlo fungovať nasledovne:

  1. O príspevok by si žiadala matka dieťaťa, ktorá určitú dobu (táto by bola presne stanovená po dôslednej odbornej analýze) pred pôrodom dieťaťa odvádzala dane a odvody či už ako SZČO alebo v rámci závislej pracovnej činnosti.
  2. O príspevok by si žiadala matka dieťaťa na základe relevantných údajov od pracujúceho otca dieťaťa (resp. partnera matky, alebo aspoň jej najbližších pracujúcich príbuzných – matky, otca s ktorými žije v spoločnej domácnosti)

V oboch týchto prípadoch by pritom mohla byť navrhnutá aj určitá forma spoločenskej solidárnosti prostredníctvom tohto príspevku, kedy by paušálna čiastka príspevku pri narodení dieťaťa (napr. 50 000 Sk – v závislosti od prípadného dosahu na verejné financie, či od celospoločenskej diskusie) mohla byť znížená napr. o niekoľkomesačný priemer hrubej mzdy žiadateľky, či osoby prostredníctvom mzdy ktorej si o príspevok žiada. Matka, ktorá zarába priemerne 22 000 Sk mesačne, by tak dostala príspevok vo výške 28 000 Sk (50 000 Sk – 22 000 Sk), zatiaľ čo tá, ktorá zarába priemerne o napr. 11 000 Sk menej, by dostala príspevok vo výške 39 000 Sk (50 000 Sk – 11 000 Sk).

Hoci tento návrh nemá ambíciu byť ideálnym, mohol by vytvoriť platformu pre širokú spoločenskú diskusiu k téme, ktorá má a z objektívnych dôvodov najmä v blízkej budúcnosti bude mať podstatne dôležitejšie miesto medzi aktuálnymi spoločenskými otázkami ako je tomu dnes.