Predstavte si, že by 43 poslancov SMERu-SD zahlasovalo za zákon „Ľudovej platformi“ o zmene zákonníka práce, ktorá by pomohla zastaviť rastúcu nezamestnanosť…

 V Maďarsku pred voľbami v roku 2010 vznikla politická strana Politika môže byť iná (LMP). Myslím, že by stála za  dôkladnejšiu analýzu sama o sebe, ale pre účely tohto blogu zaujal najmä jej názov. Ak by sme ho zmenili na otázku a pridali aj miesto – Slovenskú republiku, tak moja odpoveď je, áno môže. A mám na to po mojej americkej skúsenosti, v rámci ktorej som na vlastnej koži zistil rozdiel medzi slovenskou a americkou politikou hneď viacero dôvodov.

Arkansas je jeden z najmenších štátov USA, no druhý a tretí aprílový týždeň sa práve tu odohrával veľký boj, ktorý vo svojej podstate ďaleko prerástol hranice štátu. Trošku to zjednoduším a napíšem, že neišlo o nič menšie ako o boj za zmenu v poskytovaní zdravotných služieb, ktorá vo veľkej miere súvisí s tým, čo na federálnej úrovni dostalo meno „Obamacare“.

Pre menej zasvätených pripomeniem, že v Spojených štátoch sú dve dominantné politické strany Republikáni a Demokrati. Prezidentom USA je demokrat Barack Obama a guvernérom a teda akýmsi predsedom vlády štátu Arkansas tiež demokrat Mike Beebe. Problém je v tom, že v štátnom parlamente (rovnako v Snemovni reprezentantov ako aj Senáte) majú po niekoľkých desaťročiach prvý krát väčšinu Republikáni a teda predstava, že by títo nepriamo podporili prezidenta Obamu a v zásade priamo guvernéra je v slovenských podmienkach nepredstaviteľná. A aby toho nebolo málo, podľa ústavy štátu Arkansas bolo pre prijatie zákona pod skratkou HB 1219 potrebná 3/4 podpora všetkých štátnych zastupiteľov aj senátorov, nakoľko má tzv. rozpočtový charakter.

„Zázraky“ sa však dejú a predstavte si, že tento zákon získal po mimoriadne zaujímavej diskusii, ktorej som mal česť sa dokonca aktívne zúčastniť, potrebnú 3/4 podporu v oboch komorách štátneho parlamentu. Ak by som to chcel prirovnať k slovenským podmienkam, tak si predstavte napríklad situáciu, kedy by pri dnešných parlamentných počtoch KDH, SDKÚ DS a MOST-HÍD predložili návrh zákona, ktorý by zmenil zákonník práce v prospech výrazne flexibilnejších pravidiel zamestnávania v rámci boja proti rastúcej nezamestnanosti. Okrem poslancov SaS, či OĽaNO by za tento zákon zahlasovalo aj napr. 43 poslancov SMERu-SD, pretože ten zákon považujú možno nie za ideálny, avšak v aktuálnej situácii za nevyhnutný. Tiež sa Vám to zdá absolútne nereálne? Aj mne. A kým sa viaceré veci nezmenia, tak to tak aj ostane.

Čím je teda Arkansas iný a prečo to tam ide a u nás nie? Už to pomaly odo mňa príde ako klišé, ale jeden z hlavných dôvodov je ako inak volebný systém, ktorý vzťah volič – volený zástupca posúva do celkom inej podoby, akú máme na Slovensku. Nie som zástanca systému víťaz berie všetko, či rozparcelovania Slovenska na volebné obvody podľa niečich potrieb a svoj názor na ideálny volebný systém pre Slovensko som už na tomto blogu predostrel. Ak si však mám vyberať medzi tým, čo tu máme dnes, kedy 44, 41 % platných hlasov, čo predstavuje 25, 82 % všetkých oprávnených voličov, rozhodne vďaka zlému volebnému systému o pohodlnej väčšine 83 (55, 33 %) mandátov a priamou zodpovednosťou poslanca každé dva roky (v prípade Senátu každé 4 na štátnej a 6 na federálnej úrovni) svojim voličom v konkrétnom okrsku, tak aj vďaka skúsenosti z Arkansasu volím jednoznačne druhú možnosť. Poslanec sa totiž musí zodpovedať svojim voličom priamo a vysvetľovať prečo za ten ktorý zákon zahlasoval resp. nezahlasoval a pokiaľ neprichádza s adekvátnymi odpoveďami, tak za pár mesiacov už poslancom nebude.

Samozrejme zmena volebného systému nie je všeliek a ani zázračná palička, ktorá na našej politickej scéne zrazu všetko napraví. Ak však začneme zmenou vzťahu volený zástupca – volič, tak som presvedčený o tom, že sa k tomu v krátkom čase pripoja aj ďalšie pozitívne zmeny. Mohla by to byť napr. otázka záujmu a zodpovednosti oboch za správu vecí verejných, tlak na zmenu kompetencií od nezmyselnej centralizácie či ešte nezmyselnejšej umelej regionalizácie (cez osem VÚC) až po výrazné zníženie korupcie a klientelizmu v našom politickom systéme. Ako je vidieť na príklade vyššie, platí logo tohto blogu a teda „kto chce hľadá spôsoby a kto nechce, ten zase dôvody“. A hľa, pre SMER-SD a za vlády Ivety Radičovej aj pre vtedajšie vládne strany zrazu zmena volebného systému nie je z rôznych dôvodov „na programe dňa“. Prečo asi?