Rôzne pohľady na tému informačná vojna.Jar 1997.
V Slovenskej televízii prebiehajú predreferendové kampaňové šoty rôznych politických strán, ktoré sa vymedzujú jasne za, resp. proti členstvu Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancii. Čo na tom, že nás tam nikto nepozýva, naopak stávame sa „čiernou dierou Európy“ a že programové vyhlásenie Vlády SR hovorí o ňom ako o jednom zo základných
zahraničnopolitických cieľov. Dve z troch vtedajších koaličných strán sa úplne otvorene vyjadrujú proti vstupu a tá najväčšia a najdôležitejšia z nich im necháva svoj mediálny priestor. Zaujímavá situácia najmä pre predsedu vlády Vladimíra Mečiara (HZDS), ministra obrany Jána Siteka (SNS) a ministra zahraničných vecí Pavla Hamžíka (HZDS), ktorí sa na jednej strane, najmä smerom do zahraničia, museli stále tváriť v zmysle programového vyhlásenia, avšak na strane druhej ich materské strany otvorene, či skryte podporovali izoláciu SR, pokiaľ ide o transatlantickú bezpečnostnú integráciu.
Že táto situácia pripomína postoje niektorých súčasných ústavných činiteľov dneška nie je podľa môjho názoru náhoda. Takto to jednoducho časti slovenskej spoločnosti vyhovuje. A presne táto
istá skupina prítomná a adekvátne „hlučná“ na rôznych fórach, resp. sociálnych sieťach nezriedka označuje prezidenta Andreja Kisku dokonca za „vlastizradcu“. Svojimi názormi konzistentnými s
oficiálnou zahraničnopolitickou líniou Slovenskej republiky, avšak z ich uhla pohľadu protiruskými, sa totiž zaradil do radu „proamerických vojnových štváčov“. A teda tých, ktorí naše
členstvo a záväzky v Severoatlantickej aliancii nielen ticho trpia ako niektorí iní čelní predstavitelia SR, ale dokonca ho aj aktívne podporujú.
Otázkou je, či je v podobnej situácii riešením „boj proti médiám šíriacim ruskú propagandu“ resp. spoliehanie sa na fakt, že „lož má krátke nohy“. Omnoho efektívnejším a zmysluplnejším riešením
by bolo dlhodobé informovanie verejnosti o tom, čo naše členstvo v Severoatlantickej aliancii prakticky znamená a teda aké sú s ním spojené povinnosti, ale aj čo znamená pre našu ochranu a bezpečnosť. K tomu nevyhnutne treba doplniť aj tému spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Európskej únie a úlohy Slovenska v nej. Bohužiaľ, od roku 2004 sú podobné informačné
nástroje skôr výnimkou ako pravidlom a preto čím skôr sa s nimi prostredníctvom verejnoprávnej RTVS, ale aj rôznych projektov zameraných na mladšiu generáciu začne, tým lepšie. Už včera totiž bolo neskoro a prípadov ako je tento,bohužiaľ môže byť len viac a viac.
