Úvaha na tému prezidentské voľby 2009

Dobojované! Slovensko bude mať od 15. júna staronovú hlavu štátu – Ivana Gašparoviča. Rozhodla o tom tesná väčšina – 51,67 % občanov s aktívnym volebným právom v druhom kole prezidentských volieb  4. apríla 2009, ktorá 55,53 % hlasov odovzdala práve tomuto kandidátovi (zdroj: ŠU SR).

Hovorí sa že po vojne je každý generál . V politike a zvlášť v okamihoch kedy si Slovensko opäť raz celkom jasne vystavilo svoj vlastný obraz v zrkadle, to však platiť nesmie. Poohliadnime sa teda aspoň v skratke späť na faktory, ktoré tento obraz spôsobili. Z príčin, ktoré veľmi šikovne v tomto smere opísali Roman Krpelan a Monika Tódová, by som obzvlášť rád vypichol niektoré a prípadne pridal ďalšie, ktoré považujem za významné:

Ako jeden z nosných faktorov víťazstva súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča sa zvykne zdôrazňovať podpora mimoriadne populárneho  vládnuceho Smeru – SD a predovšetkým jeho predsedu a premiéra Róberta Fica, ako aj hra tzv. „maďarskou kartou“ ďalšej podporujúcej strany SNS. Hoci samozrejme nemožno tento faktor spochybniť, ani podceňovať, predsa len netreba zabúdať, že sa Ivan Gašparovič počas celej kampane tváril ako občiansky a nie stranícky kandidát. Navyše aj v zlomových okamihoch, kedy sa s touto skutočnosťou musel vysporiadať  v priamom prenose neustále zdôrazňoval, že on je len „akoby členom Smeru“. Ďaleko viac podľa môjho názoru zavážilo jeho doterajšie vystupovanie v pozícii hlavy štátu, kedy v úrade za päť rokov nič zásadnejšie neurobil a teda na rozdiel od svojich predchodcov Michala Kováča a Rudolfa Schustera, ktorí sa tiež pokúšali o obhájenie mandátu, ani nepokazil. Navyše v kampani veľmi šikovne využil svoju pozíciu úradujúcej hlavy štátu a podpory vládnej koalície, kedy sa takmer nič dôležitejšieho a samozrejme politicky populárneho bez jeho prítomnosti neuskutočnilo. Význam tzv. „maďarskej karty“ pravdepodobne tiež netreba zveličovať, nakoľko ako ukazujú štatistické údaje, v obvodoch kde by sa dala očakávať výraznejšia mobilizácia (rovnako pozitívna, ako aj negatívna) v tejto súvislosti nedošlo k významnejšiemu výkyvu v prípade účasti (výnimku snáď tvorí len obvod Dunajská Streda, kde sa zúčastnilo vysoko nadpriemerných 64,71 % voličov), či percenta odovzdaných hlasov pre toho-ktorého kandidáta.  Navyše, podobne ako pred piatimi rokmi, neurobil Ivan Gašparovič žiadnu zásadnejšiu chybu v kľúčových televíznych dueloch, čo mu umožnilo takmer v pokoji vyčkávať na chyby súperky a jej podporovateľov. A tých prišlo hneď niekoľko.

Iveta Radičová v prvom rade celkom podcenila možnosť osloviť nerozhodnutých voličov, či dokonca voličov ostatných prezidentských kandidátov. Nemožné? Naopak, výsledky druhého kola jasne ukazujú, že v tomto smere ťahala „opozičná“ občianska kandidátka za výrazne kratší koniec ako jej súper. Keď už nič iné, položme si otázku kam „zmizlo“ tých takmer 11 % hlasov pre Františka Mikloška a Zuzanu Martinákovú z prvého kola volieb a tiež kam išlo tých 8 % hlasov voličov, ktorí sa na prvom kole voľby nezúčastnili. Samozrejme, že by bolo naivné predpokladať, že sa týchto 19 % automaticky priradí k Ivete Radičovej, no niektoré konkrétne kroky, by jej šance v druhom kole voľby výrazne zvýšili:

  1. Iveta Radičová sa mala od samého začiatku ďaleko viac vymedziť voči svojmu súperovi najmä pripomenutím jeho minulosti a „kategorického imperatívu“ v kľúčových okamihoch jeho politickej kariéry. Ak s tým mala problém kvôli duchu „nekonfrontácie“, s ktorým do volieb išla, mali za ňu túto „špinavú robotu“ urobiť jej podporujúce politické strany rovnako, ako Smer – SD a najmä SNS v prípade Ivana Gašparoviča a jeho hry „maďarskou kartou“. To by jej umožnilo, urobiť z kampane ďaleko zaujímavejšiu záležitosť (najmä kvôli prípadným reakciám súpera), čo by celkom určite upútalo pozornosť aj nerozhodnutých voličov či nevoličov.
  2. V nadväznosti na prvý bod, je nevyhnutné skonštatovať, že celkom kontraproduktívne pôsobili aj snahy Ivety Radičovej „nadbiehať“ Smeru – SD. Naopak, dôraz na škodlivosť politiky tejto strany v čase hospodárskej krízy či pred ňou, by jej s najväčšou pravdepodobnosťou priniesol väčší politický zisk. Keď už nič iné, bola by okrem médií a analytikov (pri „absencii“ opozície) ďalšou relevantnou osobnosťou, ktorá by naznačila, že kroky súčasnej vlády pri riešení hospodárskej krízy viac škodia ako pomáhajú.
  3. Iveta Radičová sa mala ďaleko viac uchádzať o podporu jej „priateľa“ Františka Mikloška po druhom kole volieb a neodmietnuť diskusiu o podpore zo strany Zuzany Martinákovej. Ak tak aj (ne)urobila, mala následne veľmi intenzívne žiadať o hlasnú podporu údajne podporujúceho KDH, ktoré by tým ďaleko intenzívnejšie zabránilo presunu hlasov od Františka Mikloška k Ivanovi Gašparovičovi u konzervatívneho kresťanského voliča. U sympatizantov Slobodného fóra mala naopak zdôrazniť „spoločný ideový základ“ presne tak, ako to robil Ivan Gašparovič u voličov Smeru – SD, čo som za dva týždne medzi prvým a druhým kolom nepostrehol ani raz.
  4. Iveta Radičová mala ďaleko viac zdôrazňovať čo myslí pod pojmom rovnováha v spoločnosti ako aj historickosť okamihu, kedy by sa na Slovensku mohla stať po prvý krát čelnou reprezentantkou štátu žena. Je totiž celkom zrejmé, že by tým mohla výrazne ovplyvniť časť tých voličov, ktorí počúvali na „akože stabilitu“, ktorú prinesie druhý mandát Ivana Gašparoviča, či dôležitú časť žien voličiek pri ich rozhodovaní (pričom jej sympatizantov by tento faktor kampane ovplyvnil pravdepodobne len minimálne). Naopak, tým že tieto témy v predvolebnej kampani takmer úplne vynechala len zdôraznila, že o probléme kompetencií prezidenta či rodovej rovnosti na Slovensku, je v politických kruhoch ešte stále lepšie z taktických dôvodov mlčať.
  5. Najdôležitejší faktor jej neúspechu je však podľa môjho názoru fakt, že sa takmer nepokúšala reagovať na niektoré absurdnosti, ktoré sa na jej adresu počas prezidentskej kampane ozývali. Tým sa v očiach menej premýšľajúcej verejnosti dostala do pozície nedôveryhodnej kandidátky. Ak sú totiž tí, ktorí vedome v roku 1992 porušili ústavu tým, že o rozdelení republiky nedali občanom hlasovať v referende, schopní označiť svoju súperku za „protislovenskú“, či tí, ktorí boli súčasťou štátostrany potláčajúcej ľudské práva a slobody vrátane slobody vierovyznania naučení hovoriť o Ivete Radičovej ako o „protikresťanskej“ a navyše sú títo schopní z takýchto aktivít vyťažiť politické body , tak je asi problém na strane Ivety Radičovej a nie jej súperov…

Ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a Iveta Radičová si spoločne s celou opozíciou môžu z týchto ďalších v rade prehratých volieb zobrať dôležité ponaučenia a najmä konečne pochopiť, že so súperom akého kalibru majú dočinenia.

Pozitívneho ducha sobotňajšej voľby navyše veľmi pekným spôsobom vyjadrila jedna z diskutujúcich na eTrende Oskarka: „Pán Gašparovič svoju poslednú volebnú kampaň vyhral. Potešiteľné je to, že je to definitívne jeho posledná volebná kampaň. Pani Radičová prehrala svoju prvú kampaň a všetkým ukázala, že má v politike budúcnosť“. Celkom ju však „zaklincoval“ môj známy, ktorý sa vyjadril, „že takto aspoň u 68 ročného prezidenta na rozdiel od 52 ročnej prezidentky, môže štát výrazne ušetriť na doživotných výlohách, po skončení mandátu“.