Krátka úvaha nielen o dvoch veľmociach regiónu a ich perspektívach

 Hovorí sa, že raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť. Aj preto som rád, že som v auguste 2000 bol v Izraeli (v septembri vypukla druhá intifáda), v septembri 2001 v New Yorku, v júli 2008 v Gruzínsku (v auguste došlo k vojenskému obsadeniu Gruzínskeho územia Ruskou federáciou), v lete 2013 na Kryme a v Kyjeve, či minulý rok len pár dní po referende v Grécku. Dáva vám to celkom iný obraz o udalostiach, ktoré sa predtým či potom udiali.

V tomto duchu mi náhoda pred dvomi týždňami prihrala do cesty návštevu Istanbulu. Mesta, v ktorom len pár dní predtým zomierali stovky ľudí pri pokuse o puč  a tisíce v ňom následne prichádzajú o prácu a dokonca o akúkoľvek perspektívu na slušný život. Často len na základe politického či ideologického presvedčenia. To, že je toto dianie navyše sprevádzané snahou o znovuzavedenie trestu smrti, ďalšou radikalizáciou a islamizáciou spoločnosti dáva tušiť, že členstvo Turecka v EÚ nebolo asi nikdy vzdialenejšie ako v týchto dňoch. A nebyť členstva v NATO a vojenskej strategickosti, ale najmä miliónov utečencov na tureckom území, ktorí by sa iste neváhali vybrať smerom do Európy, ak by na to dostali „pokyn“, mohlo by to byť všetko ešte vážnejšie.

Poviete si, čo tam po členstve v zoskupení, z ktorého iná krajina dobrovoľne vystupuje. Faktom ale je, že perspektíva členstva, hoc i veľmi vzdialeného, znamenala pečať bezpečia a stability. Slová zúfalých obchodníkov o veľmi zlej turistickej sezóne na známom Grand bazáre tak hovorili jasnou rečou. Ak k tomu pridáte subjektívny dojem, že počet dobrovoľne „zahalených žien“ v centre Istanbulu za posledné roky výrazne stúpol a sťažnosti viacerých biznismenov, že obchod je na tom za posledné roky najhoršie, pričom viacerí vidia svoju budúcnosť mimo domova, tak dostávate pomerne jasnú predstavu o aktuálnej nálade a situácii v krajine. Po tvrdých slovách prezidenta Erdogana k viacerým domácim a zahraničnopolitickým témam, niektorí oslovení dokonca zašli až k v úvahám o občianskej vojne. Inteligencia, generalita či obchodníci presvedčení o nevyhnutnosti zachovania „kemalovskej“ tradície sekularizmu, bez perspektívy na lepší život totiž podľa nich pri súčasnom smerovaní Turecka ani inú možnosť ako násilie mať nebudú.

Celkom opačná situácia sa zdá byť v krajine, ktorú už 37 rokov politológovia klasifikujú ako teokraciu – vládu duchovných. Nie, na štátnom zriadení sa zatiaľ nič nemení. Stále tu tiež platí absolútny zákaz dovozu a užívania alkoholu a drog, ktorý je prísne dodržiavaný pod hrozbou vážnych trestov. Viaceré servery sú zablokované a ženy tu ďalej musia byť oblečené podľa islamských zvyklostí. Šatka cez hlavu – hidžáb, nohavice resp. plášť po kolená so zahalenými lakťami a zadkom. Muži by nemali maž oblečené krátke nohavice a pláže, rovnako ako miestna doprava sú pre ženy oddelené. Akékoľvek prejavy citov, ako držanie sa za ruky, bozky, dotyky a pod. na verejnosti sa tiež neodporúčajú. Bystré oči mravnostnej polície sú totiž údajne všade.

Nie, neboli sme „za hrdinov“ a pri našej nedávnej návšteve tejto krajiny sme nevbehli na ženskú časť pláže a ani naše dámy neriskovali vyjsť na ulicu v minisukniach. Držanie za ruky, či tu a tam bozk, či spadnutý hidžáb však na rozdiel od skúseností z iných rokov už nik neriešil. Naopak, stretávali sa s úsmevom a pochopením domácich, ktorí najmä večer v ničom nezaostávali. Rozmáhajúci turizmus, ale aj pochopenie režimu, že bez adekvátnej ventilácie spoločenského napätia môže skoro prísť „kontrarevolúcia“ robia v uvoľňovaní atmosféry svoje. Iste, stále ešte prísne opatrenia, ale aj minimálna zrozumiteľnosť „farsí“ vrátane znakov a čísel, či toaletná kultúra vzdialená európskym štandardom otváranie krajiny spomaľujú. Zastaviť ho však už nedokážu. O to zvlášť, že to najdôležitejšie, skvelí ľudia ochotní pomôcť a komunikovať s cudzincami sú v Iráne úplná samozrejmosť. Ak k tomu pridáte prírodné, kultúrne a historické pamiatky nevídanej krásy a hodnoty, tento vývoj je neodvratný.

Keď k takémuto procesu otvárania doplníte upokojenie vzťahov so západom, mimoriadne dôležitú geopolitickú pozíciu, jedny z najväčších zásob ropy a zemného plynu na svete, relatívne vzdelanú a demograficky vyváženú populáciu, tak budúcnosť Iránu dostáva pomerne zaujímavý charakter. Natoľko zaujímavý, že to najväčších regionálnych rivalov Saudskú Arábiu, ale aj Turecko celkom určite adekvátne vyrušuje. Ale o tom zase v niektorom z budúcich blogov.