Ak by išlo o prípravu na inváziu, nevyzeralo by to inak.
Hovorí sa, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Podobne to azda bolo aj s „mýtom“ o údajnom americkom sľube Sovietom, že sa Severoatlantická aliancia (NATO) po páde železnej opony a zjednotení Nemecka nebude ďalej rozširovať do strednej a východnej Európy.
Pravda je, že Američania na začiatku deväťdesiatych rokov nič také Moskve nesľúbili, čo onoho času potvrdil aj niekdajší sovietsky prezident Michail Gorbačov. Ani nemohli, keďže základným princípom suverenity každého štátu je aj právo slobodne sa rozhodnúť, s kým a ako chce spolupracovať.
Čo nasledovalo potom, sú už moderné stredoeurópske dejiny. V roku 1999 vstúpili do NATO traja naši susedia – Česko, Poľsko a Maďarsko, ku ktorým sme sa po porážke mečiarizmu a korekcii nášho zahraničnopolitického kompasu s oneskorením piatich rokov pridali aj my.
Ženeva, Brusel, Viedeň
Myšlienku o údajnej zrade Západu posledné roky vytrvalo šíri nielen prokremeľská propaganda a s ňou spriatelené dezinformačné weby, ale žiaľ, aj čelní predstavitelia súčasného vládneho režimu v Rusku a spolu s nimi tiež viacerí predstavitelia slovenskej opozície.
Konfrontačná rétorika tohto štýlu, volajúca po obnovení mocenských sfér vplyvu, aké sme poznali pred rokom 1989, sa stala ešte viditeľnejšou po anexii ukrajinského polostrova Krym a rozhorení bojov na východe Ukrajiny v roku 2014.
„Mýtus“ o zrade však ožil aj nedávno, a to v kontexte rokovaní medzi Západom a Ruskom o napätí vo východnej Európe a bezpečnostných zárukách, ktoré si však každá zo strán predstavuje inak.
Máme za sebou maratón rokovaní – po rozhovoroch zástupcov USA a Ruskej federácie v Ženeve sa v Bruseli po dvojročnej odmlke opäť konalo zasadnutie Rady NATO – Rusko a dialóg pokračoval aj vo Viedni, na pôde Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).
Cieľom bolo navzájom si vysvetliť pozície v oblasti bezpečnosti, vypočuť si výhrady, ale aj konkrétne návrhy a dohodnúť sa na pokračovaní dialógu. To všetko s dôrazom na situáciu na rusko-ukrajinskej hranici, kde Kremeľ za posledné mesiace zhromaždil desaťtisíce svojich vojakov s ťažkou technikou, čo v Kyjeve aj na Západe vyvoláva obavy.
Ak by totiž išlo o prípravu na inváziu, nevyzeralo by to inak.
Podmienky Kremľa sú neakceptovateľné
A hoci spomínané rokovania politikov a diplomatov zatiaľ nepriniesli hmatateľný výsledok, stojí za to o nich hovoriť, obzvlášť v širšom kontexte.
Ak by totiž Rusko rešpektovalo právo Ukrajiny (Gruzínska, Moldavska či ktoréhokoľvek ďalšieho štátu) vybrať si vlastné zahraničnopolitické smerovanie a bezpečnostné záruky, ako je to ukotvené v medzinárodných dokumentoch, nemuseli by sme dnes čeliť napätiu v našom v susedstve.
Ukrajina, no nielen tá, dnes trpí len preto, že chce suverénne rozhodovať o svojej budúcnosti. A aj napriek tomu, že za toto rozhodnutie platí obrovskú cenu v podobe tisícok obetí a ohrozenia svojej územnej celistvosti, nemá v úmysle ho prehodnotiť a podriadiť sa tak vôli svojho „veľkého“ slovanského suseda a „brata“.
Vráťme sa však ešte k nedávnym rozhovorom medzi Západom a Ruskom. Moskva ešte koncom minulého roka predložila Spojeným štátom a ich spojencom z NATO svoje predstavy bezpečnostných záruk. Okrem iného žiada, aby sa aliancia nerozširovala ďalej na východ, čo je však podľa nás nielen hanebne trúfalý, ale aj neprimeraný a v podstate nesplniteľný záväzok.
Jedna vec je diskutovať o vzájomnom obmedzení vojenských cvičení, väčšej transparentnosti či o umiestňovaní rakiet v regióne, no s tým, aby Rusko určovalo iným štátom ich zahraničnopolitickú budúcnosť, nikdy súhlasiť nebudeme.
Slovensko, v zhode so zvyšnými spojencami z NATO, odmieta takéto požiadavky Kremľa ako základ pre ďalší dialóg, pretože popierajú základné princípy, spoločné hodnoty, pravidlá a medzinárodné záväzky, na ktorých je postavená súčasná bezpečnostná architektúra v Európe.
Sú princípy, ktoré nemožno ohýbať
Aby nedošlo k nedorozumeniu – nikto tu nevolá po otvorenej konfrontácii. Naopak, pre bezpečnosť Slovenska je mimoriadne dôležité, aby sme s Ruskom mali úprimný a živý dialóg. Diplomacia je totiž najlepším nástrojom ako predchádzať konfliktom.
Lenže predpokladom zmysluplného dialógu sú splniteľné požiadavky a v neposlednom rade aj deeskalácia napätia na rusko-ukrajinskej hranici.
Kľúčová bude jednota spojencov
Otázkou teraz zostáva, ako ďalej pokračovať v rokovaniach s ruskými predstaviteľmi, keď Moskva naďalej zhromažďuje svoje vojská v blízkosti ukrajinských hraníc a kladie si požiadavky, ktoré ignorujú medzinárodné právo aj bezpečnostnú realitu po studenej vojne.
Môže byť pre nás dôveryhodným partnerom niekto, komu ide v podstate o návrat do sovietskych čias? Teda čias, keď sa v noci prepadávali iné „spojenecké“ štáty, ako sme to zažili v roku 1968.
Odpoveď spočíva v jednote, spolupráci a úzkej koordinácii nás spojencov. Pre Slovensko je členstvo v Európskej únii, NATO, OBSE či ďalších medzinárodných organizáciách životne dôležité. Práve vďaka tomuto členstvu vedieme rozhovory o európskej bezpečnosti s našimi partnermi, s ktorými vyznávame rovnaké záujmy a hodnoty.
Nikto nerozhoduje za nás, nikto nám nič nediktuje.
V tejto súvislosti vítam, že USA od nástupu administratívy súčasného šéfa Bieleho domu Joea Bidena čoraz užšie koordinujú svoje kroky s európskymi spojencami. Aktívnejšia je aj EÚ, obzvlášť v mnohostrannej podpore Ukrajiny, čo by mala byť samozrejmosť aj vzhľadom na to, že mierové riešenie sporov a snahy o dialóg smerujúci k stabilite a prosperite sú takpovediac v DNA Únie už od jej prvopočiatkov.
Napriek chýbajúcemu pokroku v doterajších rozhovoroch medzi Západom a Ruskom som teda rád, že diskusia o bezpečnosti Európy sa nekoná bez toho, aby Európania vrátane zástupcov občanov Slovenska sedeli za rokovacím stolom.
Verím, že hľadanie porozumenia bude pokračovať. Nebude to krátka ani jednoduchá cesta, no na jej konci môže byť zvýšenie bezpečnosti a stability v Európe pre nás všetkých. A to vôbec nie jemálo.
