Sny o neutralite Slovenska nie sú žiadnou novinkou. S Brexitom, Trumpom, ale najmä tzv. hybridnou vojnou, masívnou ruskou propagandou a nástupom radikálnych a extrémistických strán naprieč Európou, ale dostáva táto myšlienka nové krídla. Je teda čas zosumarizovať, prečo je neutrálne Slovenska holý nezmysel.

1. Rakúsko, Švédsko a Švajčiarsko sú neutrálne. Prečo by nemohlo byť aj Slovensko?

Stačí letmý pohľad do mapy na štáty NATO a je zrejmé, že Rakúsko a Švajčiarsko sú tzv. čiernipasažieri. Sú totiž obklopené členskými štátmi, ktorých bezpečnosť je garantovaná 5. článkom
Severotlatnickej zmluvy. Ten hovorí, že útok na jednu členskú krajinu, je zároveň útokom na všetky, vďaka čomu môžu občania Švajčiarska aj Rakúska relatívne pokojne spávať. Áno, Fínsko a Švédsko túto výhodu nemajú v plnej miere. O to viac však v posledných dekádach uvažujú o prehodnotení konceptu neutrality a aktívne s NATO spolupracujú. Navyše rozsiahlosť územia, klimatické podmienky, hustota zaľudnenia i Sovietske skúsenosti z tzv. zimnej vojny s Fínskom v rokoch 1939 – 1940, robia tieto krajiny menej zraniteľné.

2. Viete čo majú spoločné neutrálne krajiny Ukrajina, Gruzínsko a Moldavsko?

Ľahká odpoveď. Všetky tri sa vo svojej novodobej postsovietskej histórii stali súčasťou agresie svojho veľkého suseda – Ruskej federácie. Ten tieto krajiny evidentne dodnes považuje za svoju výsostnú sféru vplyvu. V praxi to znamená, že ak by sa koncept svojej neutrality rozhodli „prehodnotiť“ a prikloniť sa hospodársky a nedajbože vojensky na západ, tak sa s časťou svojho územia (Donetská oblasť, Krym, Podnestersko, Abcházsko, Južné Osetsko) môžu rozlúčiť, či prinajmenšom na ňom očakávať dlhoročnú nestabilitu.

3. A čo hovoria o neutralite v Európe historické skúsenosti?

Možno ani aktuálne príklady nášho suseda Ukrajiny, ale aj Gruzínska či Moldavska nie sú pre mnohých dostatočne veľavravné. Skúsme sa teda na otázku, prečo malá krajina na geopolitickom okraji akou je Slovensko potrebuje princíp kolektívnej obrany v podobe NATO, či Európskej obrannej spolupráce, pozrieť prostredníctvom histórie. Belgicko, Dánsko, Nórsko, ale aj spomínané Fínsko, Holandsko či dokonca USA boli pred 2. sv. vojnou (a niektoré aj pred 1. sv. vojnou) tiež neutrálne krajiny. Čo myslíte, ako im táto neutralita v rokoch 1939 – 1941 pomohla, keď vtedajšie agresívne mocnosti Nemecká tretia ríša, ZSSR a Japonsko dostali chuť meniť geopolitickú mapu sveta? Jednoduchá odpoveď, nijako. Poviete si, stále sú tu Švédsko a Švajčiarsko, ktoré neutrálnymi zostali.Stačí si však prečítať niečo o operácii Tannenbaum, či príprave operácie Weserübung a je zrejmé, že to tak vôbec nemuselo byť.

4. A ako by to bolo s garantom slovenskej neutrality?

Rakúsko sme tu už spomínali. Vezmime si ho ako príklad neutrálnej krajiny, ktorý je nám nielen geograficky najbližší a mohli by sme ho nasledovať. Píše sa 15. máj 1955. ZSSR, USA, Veľká Británia a Francúzsko podpisujú spoločne s Rakúskom tzv. Štátnu zmluvu o obnove nezávislého demokratického Rakúska. Jej predpokladom je zároveň záväzok Rakúska zachovať neutralitu a
nevstúpiť do žiadneho vojenského bloku, na ktorom trvali predovšetkým Sovieti. Rakúsko tento záväzok vo veľmi krátkom čase naplnilo a 26. októbra 1955 schválilo spolkový zákon o trvalej neutralite Rakúska. Krstných otcov zmluvy ZSSR, USA, Veľkú Britániu a Francúzsko, tak zároveň možno chápať aj ako garantov trvalej neutrality Rakúska. Či bolo Rakúsko 61 rokov skutočne neutrálne a či ním skutočne zostane trvalo, je osobitnou otázkou. Tá, ktorá by mala trápiť obhajcov neutrality Slovenska, je podstatne jednoduchšia. Bola by dnes skupina veľmocí ochotná garantovať neutralitu Slovenska? A ak by aj áno, je dnes taká svetová veľmoc, ktorej by sme mohli bezvýhradne zveriť otázku suverenity našej krajiny? Obzvlášť po historickej skúsenosti malých krajín so svojimi „garantami“.

5. Všetko lepšie ako byť v jednom pakte s celosvetovým agresorom USA

Aj túto vetu čítam čoraz častejšie na sociálnych sieťach. Najčastejšie pri tom zaznievajú odkazy na Irak, Líbyu, ale aj latinskoamerické štáty a v neposlednom rade Sýriu. Iste na zahraničnú politiku USA ako svetovej superveľmoci možno mať rôzne názory. Pre Slovensko je však mimoriadne dôležitá európska skúsenosť, pokiaľ ide o vzťah k veľmociam. A tá hovorí jasnou rečou. Sloboda, demokracia a prosperita prichádzali takmer výhradne s angažovanosťou USA v tomto priestore, zatiaľ čo totalita, invázie a nesloboda, spoločne s čižmami vojakov červenej armády a ich nasledovníkov. Ak dnes máme k dispozícii luxus, ktorý generácie pred nami nemali a môžeme si vyberať, či chceme patriť na východ alebo západ, tak ja osobne si celkom jednoznačne vyberám západ.

6. A čo by nás vlastne taká neutralita stála?

A keď už nepomôže žiadny z argumentov vyššie, skúsme si položiť poslednú a snáď tú najdôležitejšiu otázku. Sme dnes schopní a najmä ochotní financovať armádu neutrálnej krajiny? Som si istý, že odpoveď je jednoduchá. Nie, nie sme. Nielen preto, že dnes nenapĺňame ani len náš záväzok investovať do obrany 2 % HDP, ktorý máme v NATO. Argumentujeme pritom rozvojom infraštruktúry, zdravotníctvom, školstvom, všetkým čo nám napadne, že má aktuálne vyššiu prioritu. Armáda neutrálnej krajiny a teda mimo systému kolektívnej obrany, si vyžaduje odhadom troj až päťnásobne vyššie výdavky aktuálnych verejných financií určených na obranu. A nielen to. Ak si porovnáme mnohými vysnívané Švajčiarsko, či zmieňované Fínsko, tak prídeme na to, že problémom nie sú len financie. Reforma systému organizácie armády vrátane znovuzavedenia možnosti povinnej vojenskej služby, či povinných záloh, je ďalšou vážnou otázkou. Tak vážnou a zároveň zložitou, že sa nad ňou podporovatelia neutrality Slovenska zamyslia možno až vtedy, keď im domov príde povolávací rozkaz. Verme, že sa to nikdy nebude musieť stať.