Ak sa nezmení myslenie viacerých jej kandidátov a voličov, tak áno…

Vo víre gradujúcej predvolebnej komunálnej kampane, si už dnes len málokto spomenie na všeobecné výsledky predchádzajúcich komunálnych volieb v roku 2006. Tie pritom priznajme si zďaleka nedopadli tak, ako by si pravicové strany tvoriace aj súčasnú vládnu koalíciu predstavovali (s výnimkou SaS a z časti aj Mostu – Híd, ktoré vtedy ešte neexistovali).

Letmý pohľad na čísla nás totiž presviedča o tom, že výsledky boli u niektorých dokonca výrazne horšie, ako v prípade volieb do NR SR v tom istom roku. Príkladom je SDKÚ-DS, ktorá vo voľbách do NR SR získala 18,35 %, avšak v komunálnych voľbách v prípade poslancov zastupiteľstiev 6,79 % a pokiaľ ide o starostov a primátorov dokonca len 4,44 %. Človek pritom nemusí byť hneď politológ, aby bolo zrejmé, že ten rozdiel je až príliš priepastný na to, aby sa tak mohlo stať len v dôsledku politiky tejto strany za pár mesiacov. O to zvlášť, že z opozície sa na realizácii národnej politiky mala možnosť spolupodielať len minimálne, ak vôbec.

Ďaleko dôležitejším faktorom, bol a stále je podľa môjho názoru opäť raz volebný systém. Ten totiž v prípade komunálnych volieb výrazne oslabuje strany, ktorej kandidáti majú ďaleko intenzívnejšie individualistické sklony, ako v prípade iných, najmä ľavicových politických strán. Za všetko hovorí citát z nedávneho mítingu, jedného z pravicových kandidátov: “Volebná matematika je vo viacmandátovom obvode (aké má väčšina našich miest, kde je práve pravica najsilnejšia, pozn. autora) jasná. Šanca na osobný úspech je vyššia, ak zakrúžkujem len seba. Ostatní, nech už to znie akokoľvek kruto, sú totiž moji konkurenti”. A tu je pes zakopaný. Ak totiž pravicoví kandidáti narábajú s takouto logikou, tak potom v obvode Sásová-Rudlová v Banskej Bystrici stratí pravica na každom z nich (nehovoriac už o najbližšom okolí kandidáta, ktoré je pravdepodobne inštruované rovnakým spôsobom) osem z deviatich hlasov.

Je síce pravdou, že mnohé politické strany v takýchto veľkých obvodoch nepostavia kandidátov na všetky zvoliteľné miesta v danom obvode, ale úspešnosť koalícií spravidla nebýva oveľa väčšia a to práve kvôli kvôli spomínanej kalkulácii, ktorá sa nedá nazvať inak ako “sebeckosťou”, resp. v tom lepšom prípade “politickým individualizmom”. Naopak, mobilizácia ľavicových a populistických strán je v tomto smere ďaleko efektívnejšia. Aj preto sa niet čo čudovať, že v tomto prípade ťahajú za dlhší koniec, i keď zďaleka nie za taký dlhý ako si možno myslia (vo voľbách do NR SR v roku 2006 získal napr. SMER-SD 29,14 %, avšak v komunálnych voľbách v prípade poslancov zastupiteľstiev 19,00 % a pokiaľ ide o starostov a primátorov tak len takmer polovicu oproti národným voľbám, a teda 14,43 %).

A práve pri voľbe spomínaných starostov a primátorov je tu navyše ešte jeden fenomén typický pre slovenskú pravicu, ktorým je vnútorná rozpoltenosť. Najviditeľnejšia, je táto na príklade Bratislavy, ale aj Banskej Bystrice. V prípade Bratislavy sa síce dohoda pravice zrodila ešte pred voľbami, očakávať však, že všetci zainteresovaní budú jej literu v tajnom hlasovaní rešpektovať, ale bezozvyšku nemožno. V prípade Banskej Bystrice došlo k dohode len pred necelým týždňom a mnohí sa legitímne pýtajú, prečo to trvalo tak dlho? Ak teda pravica chce pomýšľať na úspech, musí ešte v posledných hodinách výrazne zvýšiť informovanosť nielen svojich kandidátov a voličov, ale aj “spriaznených” nezávislých kandidátov a širšej verejnosti, aby sa títo dobrovoľne nevzdávali svojich hlasov v prospech, na prvý pohľad racionálnej, avšak egoistickej logiky. Ak sa im totiž nepodarí presvedčiť ich, že len spoločnou voľbou v prospech veci a nie seba, sa dá zmeniť charakter konkrétnej komunálnej politiky (ako to mnohí z nich hlásajú), je ich šanca na úspech aj v roku 2010 podstatne oklieštená!