… a pri tom viac ako ekonomická diplomacia alpských krajín zaberá niečo celkom iné

Dlhé roky som ako organizátor a účastník medzinárodných mládežníckych podujatí, študentských a neskôr učiteľských či výskumných mobilít neúnavne pozýval hostí z rôznych kútov sveta. Chcel som aby na vlastnej koži skúsili čo to znamená slovenská pohostinnosť. Napriek mnohým rozpačitým situáciám, sa to zvyčajne podarilo a mnohí sa dodnes na Slovensko radi vracajú. O to viac som sa vždy čudoval, prečo my Slováci dávame tak často prednosť dovolenkám v zahraničí, keď vlastnú krajinu mnohí vôbec nepoznajú? Tušil som odpoveď, no pomerne jasné vysvetlenie prišlo až po odskúšaní a porovnaní kvality služieb v krátkom časovom odstupe na vlastnej koži. Pre upresnenie doplním, že pomyselné „testovanie“ prebehlo v mesiacoch december a január v Tatrách a Južnom Tirolsku.

Parkovanie

Budem sa snažiť byť maximálne objektívny, takže túto časť by som dal ako 1:1. Až na pár „maličkostí“. Aj v Tatrách aj v Tirolsku som mal skúsenosť s tým, že bolo potrebné zaplatiť za parkovanie pri zjazdovke (zhodou okolností rovnakú sumu 6 €/deň). Rozdiel je však v tom, že zatiaľ čo Tirolské mesto profitovalo z parkovného samo, u nás išla táto suma do vrecka šikovnému podnikateľovi. Natoľko šikovnému, že mu aktívnu asistenciu robila obecná polícia, ktorá podľa prazvláštneho kľúča, zdôvodneného ubytovanými hosťami či „domácimi“ časť áut púšťala až k zjazdovke, časť odkláňala priamo na „jeho“ parkovisko. To si samozrejme vyslúžilo okamžité napätie od odklonených, ktoré sa skončilo až vulgárnym vystúpením rozhnevaného šoféra a obecného policajta. Lepšie naštartovanie vašej radosti z dobrej lyžovačky ste si ani nemohli predstaviť. Aspoň že skibus jazdil pomerne frekventovane. Ak ho však v Tatrách na rozdiel od Južného Tirolska nestihnete do 16:10, tak sa pripravte na zaujímavú prechádzku v lyžiarkach a s lyžami na pleci.

Služby strediska

V tejto „kategórii“ bohužiaľ Tatranci ťahajú za výrazne kratší koniec ako Juhotirolčania. Dve okienka na vybavenie v sobotu ráno medzi 8:00 a 9:00, keď je nátlak lyžovania chtivých najväčší, v praxi znamená zdržanie aspoň 15 minút. Nefungujúci odkladací box, ktorí žerie peniaze a nechráni napr. drahý fotoaparát pozvanej priateľky z Portugalska k tomu pridá ďalších 10 minút. Ak si navyše odstojíte radu a po slušnej otázke či je možé dobiť body, ktoré Vám kúpou patria na Váš účet, rovnako ako vám to urobili včera v inom stredisku dostanete strohú odpoveď „choďte vedľa do informačného strediska“, tak sa vám radosť z kopca pred vami zase o čosi navyše vytratí. Do toho si miesto pozdravu „pekný dobrý deň“, na ktorý ste si tak rýchlo zvykli z Tirolska vypočujete ako rázny hlas zriadenca tatranskej lanovky upozorňuje nastupujúcich v duchu „zoberte si to decko, zapnite si to viazanie na snowboarde, posuňte sa viac dopredu“ a pod.. Poviete si, možno sa len zle vyspal a snáď je takýto nevrelí iba tento. Nakoniec nasadnete na lanovku, na ktorej sa vozili ešte Vaši starí rodičia. Niečo ako vyhrievanie, či kryt proti vetru by ste na nej hľadali len márne. Čo na tom, že sa jedná o štandardne jedno z najrozfúkanejších miest na Slovensku. A tiež, že pri cene 33 € na deň, by ste očakávali výrazne vyššie tempo modernizácie.

Služby v stredisku

Bohužiaľ to „najlepšie“ „na záver“. Ak si porovnáme tatranské a tirolské služby v stredisku, tak zostávame často veľmi smutní. Keď sa vám totiž v Tirolsku po otázke odkiaľ ste pozdravia lámanou slovenčinou a s úsmevom donesú jedálny lístok v slovenčine, tak stratíte reč. Ak však za tú istú a v niektorých prípadoch dokonca vyššiu cenu na Slovensku dostanete napr. studené zemiaky k obedu, či čaj vopred pripravený s cukrom, tak rozmýšľate „v čom je problém“. A ak by ste si po poslednej jazde ešte chceli dať čaj, či si odskočiť, tak v najväčšej reštaurácie na zjazdovke na to rýchlo zabudnite. Otváracie hodiny sa totiž končia spoločne s odchodom poslednej lanovky t. j. 15:30 a ani o minútu dlhšie. A že toalety sú vzhľadom na potrebu vyzliekania viacerých vrstiev oblečenia primalé, sušiaky na ruky buď nefungujú, alebo fungujú zle a voda je podľa nápisu „technická“. Nesťažujte sa a buďte radi, že vôbec sú a navyše udržiavané na slovenské pomery v čistote.

 

Ak k tomu všetkému pripočítame fakt, že do álp idete takmer do konca po súvislej diaľnici, zatiaľ čo do Tatier z Bratislavy prechádzate aj na naše najfrekventovanejšie a teda aj najnebezpečnejšie cesty, tak ten počet kilometrov navyše už nevnímate ako problém. Jediné, čo Vám potom zostáva ako plus minúť svoje peniaze na Slovensku, je ich drobná úspora na skypasse. Prípadne vzdialenosť a najmä lokálpatriotizmus, ktorý v nás umocňuje krásna slovenská príroda. Bohužiaľ to častokrát nestačí. A pokiaľ zmena myslenia, že klient má u nás nielen minúť peniaze, ale sa aj s dobrým pocitom vrátiť body 1.-3. rýchlo nezmenia, tak to tak ešte na dlho aj zostane. A nepomôže nám ani dokonalá ekonomická diplomacia, ktorú si želáme a ktorá by domáce straty s prirodzeným záujmom poznávať nepoznané nahradila dopytom spoza hraníc. Porovnanie našej konkurencieschopnosti totiž zatiaľ hovorí jasnou rečou.