Údajná „nová politická kultúra“ v SMERe neplatí pre každého
Podľa medializovaných informácií, by mal zajtra prezident SR Andrej Kiska prijať „dobrovoľnú“ demisiu ministra hospodárstva SR Pavla Pavlisa. Práve slovo „dobrovoľná“, ako aj otázka jeho ďalšieho osudu však vytvárajú priestor na minimálne jednu zásadnú otázku. Je prejavom údajnej „novej politickej kultúry“ v SMERe, ktorú premiér Robert Fico niekoľkokrát deklaroval pri odchodoch Zuzany Zvolenskej, Pavla Pašku či dokonca Vladimíra Jánoša aj fakt, že sa minister „za trest“ stáva poslancom?
Pochopiteľne Pavol Pavlis v tom žiadny problém nevidí. Bol predsa právoplatne zvolený za poslanca na kandidačnej listine SMERu-SD s počtom 1028 preferenčných krúžkov (len pre porovnanie jeho stranícky šéf ich mal 762 360 a Eleonóra Mojsejová, ktorá sa do NR SR nedostala ich získala 22 525). Nepripúšťa si ani akékoľvek pochybenie vo funkcii ministra a jeden by sa po prečítaní rozhovorov s ním až čudoval prečo vlastne podáva demisiu.
Ak teda nemá kúsok súdnosti ešte stále pán minister, prečo ju nemá pán premiér? Prečo netrvá na vyvodení osobnej politickej zodpovednosti a potvrdení údajnej „novej politickej kultúry“ zavádzanej SMERom-SD aj v tomto prípade? Nechcem a nebudem špekulovať o tom, či by to prípadne nespustilo „informačnú vlnu“ o tom, ako vlastne personálne aj finančné procesy v rámci samotnej strany fungujú, politologickú otázku si však položiť musím.
Prečo žiadna vláda doposiaľ, nenašla odvahu zrušiť tzv. spočívajúci mandát? Nezmysel, ktorý umožňuje vrátiť sa z paradoxne nižšej ústavnej funkcie do vyššej politikom, ktorí svoju exekutívnu verejnú službu nezvládli. Nehovoriac o tom, že mnohokrát pochybili dokonca tak, že v slušných krajinách by to neskončilo nie len koncom politickej kariéry. Nakoniec, ak sa tu volá po profesionalizácii vlády, čo by znamenalo, že sa ministrami stávajú ďaleko viac odborníci ako politici a naopak, že sa legislatívnej činnosti venujú tí, ktorí na to získali mandát, tak práve táto „maličkosť“ je najrýchlejšou cestou ako na to.
