Do kedy budú mať občania V4 sklony k politickému masochizmu?
Pokiaľ sa exit polly nemýlia, tak novým poľským prezidentom sa stal kandidát opozičnej strany Právo a spravodlivosť (PiS) Ondrzej Duda. Doposiaľ nevýrazný poslanec Európskeho parlamentu
a údajne katolícky ultrankonzervatívec, so silnými protiruskými a protibruselskými sklonmi. Zdá sa, že vôľa po zmene bola pravdepodobne silnejšia, ako čo i len snaha premyslieť si, aké dôsledky
víťazstvo kandidáta PiS môže mať pre budúcnosť krajiny.
Niežeby nebolo za čo Brusel kritizovať, či vhodné pomenovať aktivity Ruska, napr. na Ukrajine otvorenejšie, ako to robil prezident Komorowsky. Ak sa však rétorika hlavy štátu opäť obráti aj
proti najsilnejšiemu a najdôležitejšiemu susedovi Nemecku, či voči etnickým, náboženským čisexuálnym menšinám, ako sme to už počas vlády PiS zažili, tak potom sú obavy značnej časti
poľskej aj medzinárodnej verejnosti opodstatnené. O to zvlášť, ak sú tieto prezidentské voľby len predohrou víťazstva PiS v nadchádzajúcich voľbách parlamentných. To by sa už totiž výrazne
dotklo aj hospodárskej politiky krajiny. Jedným slovom povedané, riziko že Poľsko môže poľahky nabrať populistický slovenský, či autokraticko-nacionalistický maďarský smer, je po dnešných
voľbách výrazne vyššie. Nehovoriac už o obavách časti poľskej verejnosti, že podobne ako v Českej republike, ich s príchodom nového prezidenta čaká päť rokov obáv pri každom verejnom
vystúpení prezidenta.
Pochopiteľnou otázkou sú samozrejme príčiny a riešenia zakliatosti krajín Visegradskej štvorky (V4), s politikmi typu Viktor Orbán, Miloš Zeman, Robert Fico, či Andrzej Duda v čelných
verejných funkciách. Samozrejme, príčin je viacero a v tomto blogu sa pokúsim stručne zamerať len na dve najpodstatnejšie. Kvalitu protikandidátov a samotnej kampane. Andrzej Duda, môže
hovoriť o veľkom šťastí, že prezident Komorowsky najmä v posledných mesiacoch akoby pozabudol, že plánuje na prezidentský úrad kandidovať opäť a mierne povedané zovšednel. Miloš
Zeman zneužil najmä vek a pôvod svojho protikandidáta a Robert Fico s Viktorom Orbánom predovšetkým rozdrobenosť a vnútornú rozpoltenosť oponentov. Navyše rétorika týchto pánov je
pre voličov, ktorým sa prihovárajú ďaleko zrozumiteľnejšia a pre médiá bohužiaľ omnoho použiteľnejšia.
Riešením teda je konštruktívny postup oponentov v zrozumiteľnej dlhodobej kampani, ktorá jasne pomenuje problémy vlády tohto typu politikov a nastolí ich riešenia. Ak toto konštatovanie
preklopíme na slovenské pomery, tak Pavol Frešo (SDKÚ-DS), Marián Kvasnička (KDH) a Štefan Kuffa (OĽaNO), pri voľbe šéfa NKÚ jasne ukázali, ako sa to robiť nemá. Otázkou je, či im voliči
takéto kolaborantské správanie 5. marca 2016 spočítajú a prednosť dajú tým, ktorí to s návratom Slovenska na cestu tigra Európy myslia vážne? Podobnou otázkou je miera ponaučenia z
prezidentských volieb v Poľsku vládnúcou stranou Občianska platforma pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami? Otázniky vysia aj nad ďalším postupom občianskej opozíce v Maďarsku,
ktorá si určite nepredstavuje Viktora Orbána ako lídra štátu na doživotie, či prípravy vhodných prezidentských kandidátov v Českej republike v najbližších dvoch rokoch. Minimálne v prípade
našich susedov zatiaľ tento pocit nemám a teda odkliatie, je pravdepodobne ešte ďaleko.
